ղľáԾ
Robert Pynsent bol jedným znajrešpektovanejších svetových slavistov, bohemistov, ale aj slovakistov.
Robert Burton Pynsent sa narodil vdecembri 1943 azomrel takisto vdecembri o79 rokov neskôr, teda na samom sklonku minulého roka. Dôležitejšie než tieto časové údaje rámcujúce život jedného britského gentlemana je však to, čo sa dialo medzi nimi. Adôležité je to aj pre slovenskú literatúru aširšie kultúru. Robert Pynsent bol totiž jedným znajrešpektovanejších svetových slavistov, bohemistov, ale aj slovakistov.
Dokonca sa dá vmnohých ohľadoch pokladať aj za zakladateľa modernej britskej slovakistiky avniektorých fázach jeho života azda aj za jediného skutočne relevantného britského výskumníka voblasti (aj) slovenskej literatúry. Dnes to už neplatí. Našťastie nie preto, že Robert Pynsent nedávno odišiel, ale preto, že medzičasom práve on odborne vychoval aosobnostne inšpiroval hneď niekoľko ďalších britských slovakistov mladších generácií, ktorí aj vsúčasnosti rozvíjajú túto zanglosaského pohľadu len veľmi okrajovú, aj vpoučených akademických kruhoch ťažko obhájiteľnú vednú disciplínu. Ak sa im to napriek objektívnym okolnostiam predsa len darí, tak je to isto aj vďaka stále vplyvnému odkazu charizmatického propagátora malých slovanských literatúr Roberta Pynsenta.
Profesor, gentleman
Bol skutočne inšpiratívnou osobnosťou, ktorú si zapamätal každý, kto sňou prišiel do kontaktu. „Pravý anglický excentrik“ (termín požičaný od Julie Sherwood, jednej zPynsentových žiačok anásledne kolegyne), elegantný provokatér sdandyovskou šatkou na krku asvojráznym humorom, s ktorým nonšalantne asnadhľadom prechádzal životom. Len vzdanlivom rozpore s takýmto osobnostným nastavením bol jeho celoživotný sústredený záujem oliteratúru – ato aj o literatúru slovenskú. Práve prostredníctvom jej hlbokej znalosti rozumel Slovensku a Slovákom často väčšmi, lepšie azároveň odosť inak, než si rozumieme my sami. To porozumenie pritom nebolo vôbec samozrejmé. Naopak, jeho pôvod iživotný štýl nemal so štandardnou predstavou slovenskosti nič spoločné. Rovnako ako prakticky všetci jeho „pološľachtickí škótski“ predkovia vyštudoval Cambridge aneskôr osebe s hraným smútkom hovorieval, že je po tristo rokoch prvý zrodiny, ktorý sa musí živiť prácou. Tá ho však vskutočnosti veľmi tešila. Pol storočia bol tou prácou lektorát aneskôr profesúra na londýnskej UCL School of Slavonic and East European Studies (SSEES) pri University College vLondýne, kde bol vstálom (a pre mnohých nezabudnuteľnom) kontakte jednak so svojimi britskými študentmi, ale aj skolegami prichádzajúcimi zo Slovenska, Čiech amnožstva iných krajín. Zlondýnskej univerzitnej „centrály“ však rovnako rád odchádzal pracovať do súkromia starobylého rodinného vidieckeho sídla vjužnom Anglicku...
Boriteľ mýtov
Písal tam očeskej islovenskej literatúre, staršej, novšej ajsúčasnej. Prostredníctvom diskurzívneho kritického čítania množstva literárnych textov ohmatával nielen podstatu ahranice jednotlivých spisovateľských výkonov, ale aj širších generačných súvislostí. Zpozície vonkajšieho pozorovateľa azároveň hlbokého znalca bol zároveň schopný nachádzať včeských islovenských literárnych textoch signifikantné prvky ich domnelej, sebaprezentačnej, ale aj skutočnej národnej identity. Dobrým príkladom tohto Pynsentovho odvážneho, často mýtoboreckého pohľadu prostredníctvom literatúry na zásadné spoločenské fenomény, ktoré samotnú literatúru presahujú, by mohla byť jeho dodnes aktuálna publikácia Pátrání po identitě. Kniha napísaná pôvodne po anglicky aprimárne určená pre anglicky hovoriace publikum, neskôr vydaná včeskom preklade pre publikum české, ale skúmajúca rovnako – ahádam ešte prenikavejšie – aj komplikované ačasto bizarné formovanie slovenskej národnej identity všpecifických podmienkach nášho národného obrodenia, ktorého podoba stále ovplyvňuje aj našu prítomnosť. Pynsent tu zpozície angažovaného cudzinca vplnej miere využíva svoj prirodzený odstup od témy azároveň jej podrobnú znalosť. Obratne narába okrem iného aj s termínom „aktívny atavizmus“, ktorým vystihuje mechanizmus vytvárania nielen slovenskej národnej identity, ale vtomto prípade aj samotného národa: „Kollár musel národ vytvořit. Musel užít prostředku, jenž je zřejmě vlastní mnoha středoevropským avýchodoevropským nacionalistům, a to aktivního atavizmu. Aktivním atavizmem míním vyhledávání a dokonce vytváření předků a vlastností předky založených a daných. Základem je odvozování dávné minulosti zpřítomnosti spíše než odvozování přítomnosti zminulosti.“ (Pynsent, 1996, s. 84)
Objaviteľ genitalistov
Pynsentov pohľad však nebol nasmerovaný len do dejín slovenskej literatúry, rovnako dobre sa orientoval aj vliteratúre súčasnej. Aopäť pritom neostal len pri úlohe „zahraničného pozorovateľa“, ale aktívne vstupoval aj do aktuálnej slovenskej kritickej reflexie súdobej tvorby. Bol nielen zanieteným propagátorom diela prozaika Jána Johanidesa, ktorého aj mimo Slovenska rád prezentoval ako výrazného spisovateľa európskeho formátu (pozri napríklad: Pynsent, 1990), ale zároveň je aj autorom viacerých podnetných aoriginálnych postrehov, ktoré umožnili rozšíriť či dokonca nanovo definovať naše domáce porozumenie Johanidesovej tvorbe.
Aj tento príklad ukazuje, že nebol len človekom, ktorý vanglicky hovoriacich krajinách výrazne prispieval kzviditeľňovaniu slovenskej literatúry, ale ktorý mal aj ambíciu svojimi prácami aktívne formovať podobu slovenského literárnovedného diskurzu. Aj za cenu občasného nesúhlasu, rozpačitého odmietania či dokonca aj pobúrenia, ktoré jeho razantné vstupy do ustálených vôd slovenskej literárnej histórie a kritiky mohli vyvolať. Naopak, zdalo sa, že práve takéto rozporuplné reakcie si Robert Pynsent vedel mimoriadne užiť. Sveľkým entuziazmom napríklad v90. rokoch prezentoval svoj provokatívny termín „genitalisti“, ktorým označoval širokospektrálnu „generáciu“ slovenských autorov publikujúcich vtomto období. Na veľmi oficiálnej slovakistickej konferencii konanej vLondýne vroku 2003 pri príležitosti dvadsaťročnice samostatnosti Slovenskej republiky dokonca za priekopníka slovenských „genitalistov“ označil (sic!) Pavla Vilikovského – ato v prítomnosti jednak pobaveného autora, ktorému týmto uviedol prednášku (Sherwood, 2003), ale aj trochu menej pobaveného veľvyslanca ainých prominentov zo Slovenska aj Veľkej Británie. Tento netradičný termín, sktorým si slovenská literárna veda nevedela adodnes nevie celkom dobre poradiť, odovzdal do používania aj svojim londýnskym študentom, ktorí ho celkom ochotne aplikovali pri ďalších alternatívnych pohľadoch na slovenskú literatúru. Tim Beasley Murray si dal termín „genitalisti“ aj do názvu svojej prehľadovej štúdie ostave slovenskej literatúry (Beasley-Murray, 2000).
Provokácia ako inšpirácia
Áno, Robert Pynsent bol vosobnom ipracovnom živote nonkonformista aobčas možno aj elegantný provokatér. Svoju vrodenú hravosť aneokázalý šarm dokázal využiť pri práci sľuďmi, ale aj pri svojom písaní, ktoré možno niekoho pobúri, ale nikoho nenudí. Naopak, priťahuje aj tých, čo inak oreflexiu literatúry zvláštny záujem nejavia. To sa literárnej vede – slovenskej, ale ani zahraničnej – zasa tak často nedarí. Bolo by iste prospešné, keby sa týmito uvoľnenými auvoľňujúcimi spôsobmi aspoň čiastočne inšpirovali aj dnešní literárni akademici, často uzavretí vo svojich neprístupných jazykoch akoncepciách. Keby vničom inom, už vtejto potenciálnej inšpirácii spočíva Pynsentova zásluha oslovenskú – ale veľmi podobne aj očeskú – literatúru. Je tu však aj niečo navyše: Pynsentova zábavná provokatívnosť nebola nikdy samoúčelná. Jeho zdanlivo nezáväzné anezávažné pohľady zcudziny prinášali vždy množstvo interesantných podnetov na prehodnocovanie našich často príliš ľahko prijatých názorov na vlastnú literatúru, ale aj kultúru, spoločnosť, dejiny... Pynsentove prekvapujúce pohľady zvonka dovnútra slovenskej literatúry neboli žiadnou autorskou exhibíciou, ale vážnou ponukou na prehĺbenie literárneho dialógu, ktorý sa nekončí na štátnych či národných jazykových hraniciach. Tú ponuku je stále ešte možné využiť – hoci už len čítaním Pynsentových inšpiratívnych textov.
Foto: Julia Sherwood
ٱú:
DRÁPALOVÁ, Kateřina.Robert B. Pynsent a jeho místo v české literární historiografii. Ostrava: Filozofická fakulta Ostravské univerzity, 2012.
BEASLEY-MURRAY, Tim: Súčasná slovenská literatúra, diabolská zmluva s teóriou a genitalisti. In: Rak, roč. 5, 2000, č. 3, s. 10–18.
PYNSENT, Robert: Ján Johanides: The Consistency of Blood. In: PYNSENT, Robert (ed.): Modern Prose: Fiction since 1954. School of Slavonic and East European Studies, London: Palgrave Macmillan, 1990.
PYNSENT, Robert: Pátrání po identitě. (Zanglického originálu Questions Of Identity: Czech And Ideas Of Nationality And Personality preložila Blanka Hemelíková.) Jinočany: H & H, 1996.
PYNSENT, Robert: Scepticism and Hope : Sixteen Contemporary Essays. Bratislava: Kalligram, 1999.
PYNSENT, Robert: Ďáblové, ženy anárod: výbor zúvah očeské literatuře. Praha: Karolinum, 2008.
SHERWOOD, Julia: Vilikovský v Londýne prednášal oslovenskosti. In: SME, 20. 3. 2003. Dostupné na:
