ղľáԾ
Alexander Balogh, prominentný doyen kultúrnych rubrík denníkovSMEDenník N, sa podujal napísať svoju srdcovku: sériu pätnástich portrétov českej prevažne undergroundovej scény, ktorú pod názvomMôj český snárvydalo vydavateľstvo Artforum.
Niet pochybnosti o tom, že Balogh neoficiálnu, teda disidentskú vetvu kultúry nášho západného suseda dôverne pozná amá knej presvedčivý, naozaj hlboký vzťah. Sjej najvýraznejšími predstaviteľmi zoblasti hudby, literatúry, výtvarného či dramatického umenia udržiaval riskantné styky už počas normalizácie, tajné produkcie legendárnych Plastikov navštevoval aj včase, keď to preňho mohlo byť nebezpečné asvojimi aktivitami významnou mierou prispel knadväzovaniu kontaktov smálopočetnými slovenskými náprotivkami. Nie je náhodné, že Balogh sa po boku hudobného publicistu Jiřího Černého vjúni 1989 ocitol aj na slávnom rebelantskom koncerte americkej folkovej speváčky Joan Baez vBratislave, ktorý vyvrcholil škandalóznym vypnutím jej mikrofónu a triumfálnym premiérovým vstupom Václava Havla do povedomia slovenskej verejnosti.
Pred čitateľom defiluje vautorových osobných spomienkach, úsmevných anekdotách, pôsobivých rozhovoroch, ale aj vmachoninovsky ladených subtílnych príbehoch so zátvorkami štrnásť protagonistov českej neoficiálnej apolooficiálnej kultúrnej scény (pätnásta portrétovaná osobnosť, básnik medzivojnovej avantgardy Vítězslav Nezval, ztohto radu vybočuje). Sovšetkými zažil Balogh svoju osobnú anabázu, ktorej literárnemu spracovaniu ako novinár telom adušou nedokázal odolať. Snár, ako symbol úprimného obdivu, je vjeho ponímaní „kolekciou zážitkov askúseností zo stretnutí svybranými umelcami aich dielami, evokujúcich príjemné apoučné sny“.
Navzdory totalite
Od úvodného profilu Egona Bondyho, „zlého dieťaťa“ českého undergroundu, ktorý po rozpade Československa našiel útočisko vBratislave, kde sa rýchlo stal guru mladej literárnej aspoločenskovednej generácie, cez nezlomného hudobného kritika Jiřího Černého, statočne odolávajúceho normalizačnej moci, pesničkárov Svatopluka Karáska, Vladimíra Mertu či famózneho Vladimíra Mišíka, nenapodobiteľného prozaika Bohumila Hrabala, básnikov Martina Jirousa a AndrejaStankoviča až po vrcholné osobnosti českej kultúry 20. storočia Václava Havla, Jiřího Suchého aLudvíka Vaculíka sme svedkami fascinujúcej kráľovskej jazdy, ktorá čitateľa svojím bohatým záberom aintenzívnou osobnostnou skúsenosťou vtiahne do centra udalostí a vrchovato obohatí. Azároveň aj pobaví: kto by nepookrial pri neuveriteľnej historke „priekopníka českého happeningu“ Eugena Brikciusa, keď opisuje, ako počas normalizácie absolvoval na bratislavskej filozofickej fakulte namiesto študenta kunsthistórie Olega Tatarku skúšku zlatinčiny apríslušného profesora ohromil plynulou konverzáciou vtomto jazyku. Alebo, komu sa dnes na Slovensku pri sledovaní kultového filmu ʱíš vpamäti vybaví, že hudba, tvoriaca inštrumentálny podmaz dojímavých scén diela, pochádza zpera Vladimíra Mišíka acituje jeho slávnu pieseň Sluneční hrob? Čo portrét, to klenot, podávajúci svedectvo onezvyčajne košatom podhubí českej kultúrnej scény, ktorá si aj vnepriaznivých podmienkach totality dokázala uchovať autenticitu avysokú umeleckú úroveň.
Pocta Vaculíkovi
Azda najpôsobivejšou časťou knihy je záverečná stať oprozaikovi afejtonistovi Ludvíkovi Vaculíkovi, autorovi nezabudnuteľného literárneho manifestu Dvetisíc slov zroku 1968, ktorý následne vyprovokoval inváziu „spriatelených“ armád do našej spoločnej vlasti. Text zachytáva Vaculíkovo posledné životné obdobie, reflektované ústami jeho manželky Madly, uvádza aj Baloghov rozhovor s prozaikom adojemne opisuje spisovateľovu rozlúčku sVáclavom Havlom pri preberaní Ceny Jána Langoša. Napokon, aj samotný názov Baloghovej knihy vytvára alúziu na vrcholné Vaculíkovo epistolárne dielo Český snář.
Baloghovo úsilie ozmapovanie kultúrnej scény areflexiu jej najvýznamnejších predstaviteľov nie je vdomácej literárnej spisbe nové. Ak opomenieme eseje Štefana Žáryho, ktoré vsedemdesiatych rokoch minulého storočia vyšli pod názvom Snímanie masiek, očosi podobné sa v nedávnom období pokúsil Oleg Pastier, keď vo svojom vydavateľstve Fragment vydal sériu príbehov či koláží nazvaných Za ozvenou tichých hlasov o šiestich osobnostiach slovenskej kultúry. Pastier však na rozdiel od Balogha až na dve výnimky sväčšinou znich nemal osobný kontakt ačerpal zprameňov.
Baloghova kniha ťaží zprvej ruky astojí za prečítanie.
Ivan Marton (1945)
Študoval muzikológiu vBratislave, vo Varšave avHamburgu. Bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej filharmónie, pracoval aj ako hudobný producent. Vroku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN.
Alexander Balogh: Môj český snár
Bratislava: Artforum, 2022
