ղľáԾ
Pomsta mi patrí, román súčasnej francúzskej autorky Marie Ndiaye, prináša komplikovanejší príbeh, ako sa na prvý pohľad zdá.
Jedného dňa navštívi advokátku Susaneovú v kancelárii v Bordeaux Gilles Principaux apožiada ju, aby obhajovala jeho ženu Marlyne, ktorá zavraždila ich tri malé deti. Kto je tento nevýrazný muž, oktorom advokátka tuší, že ho už kedysi stretla? Traumatická spomienka zdetstva, na ktorú si hlavná hrdinka nedokáže jasne spomenúť? Skutočnosť alebo výplod jej fantázie? Aprečo sa medializovaný prípad dostáva do rúk práve jej, bezvýznamnej advokátke?
Napriek naznačeným dejovým líniám (objasnenie motívov brutálnej vraždy či záhadnej minulosti protagonistov) prináša najnovší román poprednej francúzskej spisovateľky Marie Ndiaye Ivany Dobrakovovej omnoho komplikovanejší príbeh, ako sa na prvý pohľad zdá.
Unás pomerne neznáma autorka Marie Ndiaye (1967) je výrazným zjavom na francúzskej literárnej scéne od 80. rokov 20. storočia, keď ako sedemnásťročná debutovala románom Obohatej budúcnosti (Quant au riche avenir, 1985). Odvtedy napísala tridsiatku divadelných hier arománov, zktorých mnohé boli preložené do viacerých jazykov. Napokon vroku 2009 získala prestížnu Goncourtovu cenu za román Trois femmes puissantes (č. Tři mocné ženy, 2010), čo je už samo osebe zárukou mediálneho záujmu nielen vo Francúzsku, ale aj vzahraničí. Okrem dosiaľ dvoch románov preložených do slovenčiny (druhým je román Ladivine zroku 2021 rovnako I. Dobrakovovej) unás vyšiel vroku 2006 v Revue svetovej literatúry aj úryvok hry Tato musí jesť (Papa doit manger; prel. M. Šimová). Hra bola vroku 2003 uvedená do repertoáru Comédie-Française po prvý raz ako dielo od žijúcej autorky. Marie Ndiaye, čiastočne inšpirovaná vlastným životným príbehom (autorka má senegalské korene po otcovi, ktorý rodinu opustil, keď mala rok), vňom stvárnila problematiku zmiešaných manželstiev (matka beloška, otec černoch), rasizmu, predsudkov aspoločenských nerovností či rozpadnutých rodín. Jej diela sú vo všeobecnosti ukotvené vo všednej realite každodenného života, no vyznačujú sa nejednoznačnosťou a zložitosťou pocitov, vzťahov asituácií postáv. Autorkin záujem reflektovať ich rozporuplné vnútorné prežívanie naznačuje aj autorský štýl, pre ktorý je charakteristické využívanie vnútorných monológov, elipsy inadprirodzených prvkov.
Viac otázok ako odpovedí
Inak to nie je ani vrománe Pomsta mi patrí, ktorého ústrednou postavou je advokátka Susaneová. Prostredníctvom jej myšlienok, predstáv, subtílnych postrehov, snov, ale aj imaginárnych dialógov sa postupne dozvedáme nielen oosobe samotnej advokátky (o jej životných postojoch, rodinnom zázemí apod.), ale aj o ďalších románových postavách: oGillesovi Principauxovi, ktorý možno (?) bol tým chlapcom spred vyše tridsiatich rokov, ktorý zásadným spôsobom zmenil advokátke život, no vktorom zároveň vyvolala znejakého dôvodu odpor a pohŕdanie (?); omilovaných rodičoch – jednoduchých ľuďoch (úradník na radnici ažehliarka), ktorí síce zabezpečili svojej jedinej dcére šťastné a harmonické detstvo, ale oktorých sa advokátka Susaneová nazdávala, že ich treba chrániť pred bolestivou pravdou (akou?); oSharon, mladej, energickej astarostlivej Maurícijčanke bez povolenia na pobyt vo Francúzsku, ktorá advokátke varí aupratuje, spolieha sa na jej pomoc, no zároveň v nej vzbudzuje nejasný pocit povýšenectva; oRudym, advokátovi abývalom advokátkinom partnerovi, ktorý má „proletárske korene“ (s. 120) rovnako ako ona, aktorého dcéru považuje za svoju vlastnú; či omlčanlivej Marlyne, kedysi veselej azhovorčivej učiteľke, ktorá chladnokrvne zavraždila svoje deti. Tieto zdanlivo nesúvisiace individuálne príbehy postáv, ktoré autorka nikdy úplne neobjasní, sú rovnako hmlisté, pochmúrne amrazivé ako Bordeaux v zime, na ktorého pozadí sa príbeh románu odohráva. Spája ich však postava advokátky Susaneovej, pretože práve jej perspektíva je filtrom jednotlivých udalostí tvoriacich rámec príbehu. Ten akoby zámerne vzbudzoval viac otázok, než prinášal odpovedí.
Ak aj v románe rezonuje otázka, kým bol Gilles Principaux pre advokátku Susaneovú, vyvolávajúc tým dojem románového leitmotívu (pomohol jej pochopiť samu seba, ako sa vtom postava utvrdzuje, alebo ju ponížil, ako jej naznačujú sny, ktoré ju nabádajú kpomste?), čitateľ sa ocitá pred záhadou, kým vlastne je advokátka Susaneová, táto „veľká a široká, impozantná asebaistá“ (s. 15), no vcelku fádna štyridsaťdvaročná žena, ktorú vskutočnosti zožierajú pochybnosti. Otázniky vzbudzuje aj systematické atakmer obsesívne odkazovanie na priezvisko aprofesiu postavy (krstné meno sa vtexte neuvádza, ale dočítame sa, že sa začína písmenom „H“). Naznačuje azda absencia mena hlavnej hrdinky nemožnosť preniknúť do hĺbky intímneho prežívania človeka atým ho skutočne pochopiť? Alebo je skôr výstrahou, že netreba veriť všetkému, čo sa vtexte dozvedáme, najmä ak vieme, že advokátka „začala pochybovať ovšetkom, čo osebe samej vedela“ (s. 170)? Akde je vlastne hranica medzi domnienkami apravdou, ktorej hľadanie evokuje advokátske povolanie?
Ndiaye vo svojom románe do istej miery rezignuje, podobne ako aj v predchádzajúcich dielach, na naráciu príbehu ana jeho jednoznačnú interpretáciu. Pozornosť upriamuje vprvom rade na nepokoj,zmätok avnútorné napätie jedinca, ktoré klokocú pod povrchom zdanlivo harmonických rodinných apartnerských vzťahov. Ako inak možno vysvetliť, že milujúca matka aspokojná manželka zavraždí svoje deti, že dospelé deti sa napriek láske rodičov necítia nimi naozaj pochopení, že naše utrpenie nevidia práve tí, ktorí sú nám najbližší aod ktorých to akosi prirodzene očakávame? Čo ak sa skrátka mýlime vo svojich predstavách a presvedčení, aj keď tvrdíme opak, ako to naznačuje postava advokátky Susaneovej? Autorka nemá ambíciu vysvetľovať ani objasňovať situáciu postáv. Rafinovaným spôsobom však spochybňuje domnelé istoty človeka aprináša prekvapujúce možnosti ich uchopenia.
Majstrovsky prepracovaný jazyk
Svojou pozoruhodnou, no komplikovanou naratívnou kompozíciou, neustálym zahmlievaním atajomnosťou na úrovni príbehu ipostáv román Pomsta mi patrí provokuje, fascinuje, ba možno ipopudzuje. Prinajmenšom tým, že drží čitateľa vneustálom napätí anakoniec zámerne necháva mnohé otázky nezodpovedané. Neistotu čitateľa umocňuje aj majstrovsky prepracovaný jazyk – niektoré pasáže vynikajú využívaním podmieňovacieho spôsobu a opytovacích viet, ktoré akcentujú domnienky ahypotézy postavy dvoma siahodlhými monológmi (9 a5 strán; v jednom prípade je každá veta uvedená spojkou „ale“, vdruhom „alebo“) či kombináciou zvláštnych, miestami protirečivých výrokov. Akokoľvek je román Marie Ndiaye vo výborne zvládnutom preklade I. Dobrakovovej znepokojujúci, prináša nevšedný čitateľský zážitok, ktorý ocení predovšetkým náročnejší čitateľ.
Silvia Rybárová (1986)
Vyštudovala anglický afrancúzsky jazyk na FiF UK vBratislave. Po získaní doktorátu zliterárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF vNitre. Vsúčasnosti pôsobí vÚstave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru askúma problematiku dejín, pamäti aidentity. Príležitostne sa venuje umeleckému prekladu.
Zdroj foto: Traumrune/ Wikimedia Commons
Marie Ndiaye: Pomsta mi patrí
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: august august, 2022
