ղľáԾ
Stále sa vraciam k tomuto číslu: 45-tisíc. Štyridsaťpäťtisíc vriec. Nemôžem na ne prestať myslieť. Správy otom, že Ministerstvo obrany Ruska zakúpilo 45000 vriec na prevoz mŕtvol, sa vukrajinských médiách objavili na obed 23. februára.
Vtedy, takmer deň pred začiatkom invázie, ma to definitívne presvedčilo, že veľká vojna nás neminie. Myslím, že to presvedčilo nielen mňa: Rusi sa pripravujú na kruté boje azásobujú sa vrecami pre vlastných vojakov, ktorí vtýchto bojoch zahynú.
Ale už čoskoro sa ukázalo, že Rusi vstupovali na Ukrajinu takmer vslávnostnom marši, plánovali obsadiť Kyjev za tri dni aktovie, či vôbec rátali snejakými výraznejšími stratami. Stovka, maximálne stopäťdesiat mŕtvych. Aj vpriebehu niekoľkých ďalších dní vyvolávali myšlienky na 45-tisíc vriec vmojej hlave disonanciu. Nijako som nemohol pochopiť, pre koho vlastne boli. Ak sa ruská armáda pripravovala na malú víťaznú vojničku, načo im bolo toľko vriec na mŕtvoly? Amobilné krematóriá, ktoré presúvali khraniciam?
Táto disonancia však netrvala dlho.
Začiatkom marca novinár Sergej Sumlennyj oznámil, že vseptembri 2021 Rusko vypracovalo a1. februára 2022 uviedlo do účinnosti štandardy okamžitého amasového pochovávania mŕtvol vo vojnovom stave. Pri spätnom pohľade sa čudujem, že som si to nevšimol hneď. Po Mariupoli aBuči to už bolo až do detailov očividné: všetky tieto vrecia boli pre nás. Kyjev za tri dni, slávnostný pochod na Chreščatyku, koncert Gazmanova apotom – vraždenie. Popravy politikov aúradníkov, dobrovoľníkov aveteránov, žurnalistov ablogerov. Aešte, určite aj lekárov, učiteľov, vedcov, lebo ak by šlo len o samotných aktivistov, na 45-tisíc vriec by ich bolo primálo.
Odvtedy túto myšlienku neviem dostať zhlavy: 45-tisíc čiernych plastových vriec. Pre Ukrajincov. Jednoducho preto, že sú Ukrajinci. Vrovnakom čase, keď sa ľudstvo snaží vrátiť na Mesiac, skúma termonukleárnu reakciu aúspešne testuje lieky na Alzheimera.
Vdôsledku sa potom vynára ešte jedna myšlienka. Ak som ja, ktorý dobre viem, čím je súčasné Rusko, nepochopil hneď, že do týchto vriec mali ukladať Ukrajincov, okoľko ťažšie tomu uveria moji priatelia zUSA či Európy. Osemnásteho marca som na Facebooku uverejnil status vangličtine, väčšinou aj adresovaný práve týmto priateľom, vktorom som opísal svojich ruských príbuzných, ktorí rozhodne podporujú to, čo na západe volajú „Putinovou vojnou“. Skúsil som im vysvetliť, že to oni sú Putin. Ich odpoveďou bolo namiesto podpory apochopenia len ostražité mlčanie. Vážne: po zverejnení postu mi ani Ján, sktorým som dva roky študoval vŠtokholme, ani Miguel, sktorým som býval počas štúdia, nenapísali ani raz. Nijaká správa vMessengeri viac ako pol roka. Hoci sa predtým pravidelne zaujímali, ako sa mám a čo sa deje.
Úprimne, nemám im to za zlé. Ak bol niekto vychovaný na západe vliberálnom prostredí, ľahšie uverí, že uprostred vojny dehumanizujem nepriateľa, ako to, že v21. storočí existuje národ, ktorý cieľavedome vraždí svojho suseda. Nie je to prvýkrát. Táto nevinná slepota, táto dráždivá neschopnosť rozpoznať zlo, keď ho máš rovno pod nosom, sa vyskytla už dávno. Britský historik Max Hastings v knihe A rozpútalo sa peklo... Svet vo vojne vrokoch 1939 – 1945 píše, že po skončení druhej svetovej vojny málokto zo spojencov uznával reálnosť holokaustu. Malo to svoje objektívne dôvody: sovieti, napríklad, skrývali fakty systematického vraždenia Židov, lebo podľa nich sa to priečilo tézam oZSSR ako krajine, ktorá si toho od nacistov vytrpela najviac. Apotom Briti, ktorí vedeli oplynových komorách, krematóriách atáboroch smrti, ako bol Osvienčim. Ale odmietali uveriť, že Nemci, civilizovaný európsky národ, zavraždil vtýchto táboroch milióny ľudí.
Neobviňujem svojich priateľov, ale aj tak sa hnevám. Lebo napriek všetkému snimi musím rozprávať. Arozprávať veľa. Keď si uvedomím, koľkokrát budeme musieť vbudúcnosti vysvetľovať zjavne očividné veci anakoľko bolestivá skúsenosť to bude, je mi ztoho ťažko. Doteraz si neviem usporiadať myšlienky a odhodlať sa napísať omaminej kamarátke, ktorá dva mesiace žila vokupácii vKupjansku. Aby ste pochopili, aké strašné to bolo, stačí ju počuť, sakým nadšením rozpráva, ako je teraz vCharkove dobre. Trikrát som si už sadol, že napíšem post oVolodymyrovi Vakulenkovi, básnikovi aautorovi kníh pre deti zIzjuma, ktorého koncom marca odhalili Rusi aodvtedy o ňom nemáme nijaké správy.* Neboli sme si blízki, občas sme si písali. Volodymyr odchádzal aprichádzal, hádali sme sa online, už si nespomínam prečo, ale potom prišiel na prezentáciu apo nej dlho asnadšením rozprával oknihe, ktorú mal vtedy rozpísanú. Román Čپč bol oindigových deťoch. Viem, že by som mal napísať oVolodymyrovi, ako už oňom napísali mnohí moji kolegovia, ale zakaždým, keď zapnem notebook, nasilu zo seba dostanem dve-tri kostrbaté vety apri nich aj skončím. Tie správne slová lezú a výstižné frázy, ktoré ešte pred chvíľou akoby držali pohromade, sa rozpadnú – a zdá sa, že potrvá roky, kým ich poskladám nanovo.
Je to ťažké. Asmutné. Abolí to.
Napriek tomu musíme vsebe nájsť silu hovoriť. Napriek bolesti, urážkam ahnevu. Musíme sa naučiť pozbierať dokopy potrebné slová – teraz aj po vojne. Predovšetkým po vojne.
Lebo vojna sa určite raz skončí. Aletúžba Rusov vláčiť tu vrecia na mŕtvoly – nie.
*Spisovateľ Volodymyr Vakulenko bol popravený ajeho telo sa po oslobodení Izjumu našlo vhromadnom hrobe.
Maks Kidruk (1984)
Pochádza zmalého mestečka Volodymyrec v západnej Ukrajine. Študoval vo Švédsku aje vášnivým cestovateľom. Jeho cestopisy atrilery vychádzajú vo vysokých nákladoch.
Foto: Mstyslav Chernov / Wikimedia Commons
