ղľáԾ
Nie je to tak dávno, čo sa vo fyzických i virtuálnych policiach kníhkupectiev začal objavovať grafický román Gemer (BRaK, 2023) dramaturga, prozaika akomiksového autora Daniela Majlinga. Keďže jeho najnovší komiksovo-knižný projekt ešte zďaleka nestihol zapadnúť prachom (a vďaka dvom avizovaným pokračovaniam sa tak sotva stane), položil som mu niekoľko otázok. (Pre úplnosť sa mi žiada dodať, že na ne napokon odpovedal iba pod hrozbou únosu do zóny, vktorej by mu sprekladom novoobjavených bibliofejkov pomáhala skupina cynických a všehomírom skúšaných intelektuálov zokolia Revúcej.)
Pôsobíte ako divadelný dramaturg, vyskúšali ste si – hoci je jasné, že ide okonceptuálnu amystifikačno-hernú redukciu vášho ozajstného tvorivého výkonu – rolu zostavovateľa aprekladateľa (Ruzká klazika), výrazne zarezonovali vaše aktivity komiksového scenáristu/libretistu (Աí, Rudo, óԲ, najnovšie Gemer), ale takisto komiksového výtvarníka, resp. ilustrátora vlastných scenárov (Rudo, óԲ, Gemer). Vktorej pozícii sa vy sám cítite najkomfortnejšie a prečo?
Najkomfortnejšie sa cítim tam, kde ma netlačí čas. To, samozrejme, nič nehovorí o kvalite aje dosť možné, že to, čo robím (zväčša pre divadlo) pod časovým tlakom amimo svojej komfortnej zóny, má oveľa väčší zmysel ako to, čo robím bez stresu. Navyše, ten diskomfort by som nejako zvlášť nezdôrazňoval – je to skôr len menej pohodlný druh pohodlia, pretože nech robím, čo robím, stále to robím vpohodlí príslušníka dobre zabezpečenej strednej triedy, vdobe, keď už existuje penicilín ado bytu sa mi nesnažia prerúbať sekerou žiadne pustošivé hordy nájazdníkov.
Ako dramaturg sa venujete adaptáciám domácej i svetovej literatúry, zbierka poviedok Ruzká klazika je vprvom rade literárnou persiflážou, aj vo vašich komiksových knihách Rudo aóԲ sú relatívne silným tematickým elementom rôzne literárne, resp. literárno-kultúrne obsahy areferencie – spomenúť možno Salmana Rushdieho či Franza Kafku. Literatúra sa teda javí ako jeden zdôležitých, ak nie priamo kľúčových, zdrojov vašej tvorivosti...
Niekto menej prajný by povedal, že „nemám nažité“, apreto musím parazitovať na literatúre. Je to jedna z témtextu, ktorý práve píšem. Na jednej strane literatúra ako zápis toho, čo „máte nažité“, na druhej strane literatúra ako „machrovanie, koľko ste toho prečítali aako to navzájom dokážete šikovne pospájať“. Je možné, že ja mám bližšie ktomu druhému. Ibaže čo sa dnes myslí, keď sa povie „mať nažité“? Nejaká taká hemingwayovská nekonečná fiesta to asi nebude. Aspoň si neviem predstaviť, že by dnes niekomu hĺbok života chtivému konvenovala predstava na mol opitého chlapíka, ktorý niekde vSerengeti strieľa len tak, nazdarboh, na slony.
Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii septembrového čísla Knižnej revue.
Foto: Ctibor Bachratý
