ղľáԾ
Sklenená záhrada, druhý román Tatiany Țîܱ, moldavskej žurnalistky aspisovateľky žijúcej vParíži, tematizuje vybraný úsek životného príbehu moldavskej siroty Lastočky. Tá sa po niekoľkých rokoch trpkého života azneužívania vdetskom domove ocitne vstarostlivosti Tamary Pavlovny, Rusky žijúcej vKišiňove.
Nádej nazískanie skutočného apre malú sirotu nikdy nepoznaného domova, sa však rýchlo vytratí. Postupne zisťuje, že adoptívna matka si ju vlastne kúpila, aby jej pomáhala so zberom fliaš a poslušnosťou spojenou sdokonalým ovládaním ruštiny si vyslúžila odmenu vpodobe vyššieho sociálneho postavenia. „Ak budeš poslúchať, spravím zteba človeka.“ (s. 15) Opustená detská duša dostáva ďalšie rany vpodobe fyzického týrania neprimerane náročnou prácou aopakovaných bitiek. Osobitne pre ruštinu, čo ju vjednej chvíli vedie aj kotázke adoptívnej matke: „Prečo ste si nevzali Rusku?“ (s. 54)
Náznaky, ktoré nútia premýšľať
Príbeh zasadený do sovietskeho Moldavska vobdobí pred rozpadom ZSSR arámcovaný príchodom Lastočky do Kišiňova na jednej strane asmrťou Tamary Pavlovny na druhej strane, rozpráva samotná hlavná postava. Využitím retrospektívy opisuje okamihy zobdobia dospievania asúčasne života uadoptívnej matky, ale aj zdospelosti.
Keďže všetky okolnosti sú čitateľovi sprostredkované zperspektívy protagonistu, jeho vedomosť odianí vpríbehu je limitovaná aznačne subjektivizovaná. Niektoré spomienky zdetských čias môžu vzbudzovať dojem, že nie sú zvlášť dôležité alebo vniektorých prípadoch spočiatku nedávajú čitateľovi dostatočný zmysel. Rozprávačka sa miestami presúva včase audalosti zdetstva obohacuje okrátke náhľady zdospelosti. Občasné vytýčenie pre niekoho menej zaujímavých spomienok však posilňuje mieru vierohodnosti vyrozprávaného príbehu.
Sériou náznakov anezodpovedaných otázok autorka udržiava čitateľa vneustálom napätí. Všetky skutočnosti odhaľuje postupne, čitateľa nechá čakať, premýšľať aspájať si naznačené súvislosti. Odpoveď na otázku, prečo sa hlavná hrdinka vlastne ocitla vdetskom domove, sa čitateľ dozvie koncom knihy. Aj keď ju možno tuší.
Autorka zároveň prekvapuje strohým štýlom. Kapitoly sú krátke, možno práve také krátke aprchavé ako spomienkové obrazy mladej hrdinky. Na malom priestore, často len párriadkových kapitol, sa však autorka dokáže vyhrať smnožstvom skrytých významov, odkazov a myšlienok, ktoré dokážu zaujať svojou dômyselnosťou avýstižnosťou.
Zaujímavo pôsobia ruské slová či vety vazbuke, ktoré sa Lastočka musela učiť. Pre niekoho možno zpraktického hľadiska nepohodlná záležitosť, pre čitateľa umeleckej literatúry jedinečná príležitosť vžiť sa do ťažkostí hrdinky pri učení sa cudzieho jazyka. Pre text je príznačné aj časté využívanie hrubých či tabuizovaných slov, čo opäť posilňuje dôveryhodnosť príbehu z drsného prostredia chudobnej štvrte, vktorej Lastočka vyrastala.
Príbeh o Moldavsku
Dôležitou obohacujúcou zložkou príbehu a zároveňkontrastným prvkom ksubjektívnemu prežívaniu hlavnej hrdinky sú vykreslené, niekedy len metaforicky naznačené objektívne udalosti doby. Príbeh z hlavného mesta Moldavska, ktoré bolo súčasťou ZSSR, ponúka množstvo odkazov na vtedajšiu dobu aživot vkrajine, ale aj na vzťahy vedľa seba žijúcich národností. „Tamara Pavlovna zastala azačudovane sa na mňa pozrela. Prižmúrené oči, stiahnuté sánky, vedela som, že to nie je len začudovanie. Poznala som túto jej tvár lepšie ako ktorúkoľvek inú: bolo to opovrhnutie. Tak sa dívala na ľudí bez funkcií, na rozmaznané deti ana Moldavcov.“ (s. 32)
Atmosféru vkrajine aj neskoršie zmeny pri rozpade Sovietskeho zväzu autorka vykresľuje sohľadom na vek rozprávačky, ktorá ako dieťa spoločenskému apolitickému dianiu nerozumela, resp.neprikladala mu veľkú dôležitosť. Napriek tomu je príbeh oLastočke aj príbehom oMoldavsku aako uvádza vdoslove prekladateľka Eva Kenderessy, „súvisí sdnes tak často skloňovaným ruským/sovietskym imperializmom akolonializmom, ktoré sa týkali aj Moldavska alebo tzv. Besarábie“ (s. 212).
dzá Sklenená záhrada je silne emotívnou výpoveďou nemilovaného dieťaťa, ktoré sa snaží svojsky bojovať skaždým novým sklamaním. Hoci navonok sa Lastočka prezentuje ako bezcitná apohŕdavá sirota, jej cynizmus je len tvrdou škrupinou, chrániacou ubolené detské srdce pred krutými ranami života, ktorý si sama nevybrala, no musí ho žiť či azda len prežiť. Autorka vťahuje čitateľa do Lastočkinho prežívania, ponúka mu spoluúčasť na jej utrpení. Zpríbehu cítiť veľkú bolesť aabsenciu lásky, ktoré sa najvýraznejšie pričinili oformovanie osobnosti opusteného dieťaťa aneskôr mladej ženy. Ženy, ktorá sa napriek všetkému posúva ďalej, aj keď vnútorne zranená a nie celkom vyrovnaná.
Jana Šútorová (2001)
Študentka Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity vTrnave vodbore učiteľstvo slovenského jazyka aliteratúry abiológie, kde bola za svoje práce aj ocenená. Zaujíma sa o súčasnú slovenskú iprekladovú literatúru, ako aj klasiku. Venuje sa aj doučovaniu žiakov základných aj stredných škôl.
Foto: Bianka Ézsölová
