��������

Rukopis Sloboda byť slobodný vybral z Arendtovej pozostalosti jej žiak, asistent a priateľ Jerome Kohn. Knižne táto esej (alebo prednáška?) vyšla v roku 2018 v publikácii Myslenie bez bariér. Eseje o porozumení. Príťažlivý názov Sloboda byť slobodný je pôvodným Arendtovej konceptom, ktorý sa v eseji viackrát vyskytuje, ale ako v doslove približuje autor prekladu, jej autorom bol americký filozof a spisovateľ Henry David Thoreau (1817 – 1862).

Úvaha o slobode, oslobodení a revolúciách, ktorá vznikla začiatkom 60. rokov minulého storočia, sa začína ikonickou vetou: „Obávam sa, že moja dnešná téma je až zahanbujúco aktuálna.“  A pokračuje dobovým vysvetlením, že revolúcie aktuálne patria medzi každodenné udalosti, pretože s koncom imperializmu mnohé národy povstali za svoju samostatnosť. Toto expozé autorka ešte sprítomňuje zlyhaním americkej zahraničnej politiky v prípade vylodenia na Kube v Zátoke svíň na jar 1961. Známy incident hodnotí kritickou poznámkou na adresu vtedajšej americkej administratívy, ktorá „ani len netuší, ako má vyhodnocovať revolučné situácie alebo dynamiku revolučných hnutí“. Len na okraj sa žiada dodať, že by iste bolo zaujímavé počuť jej hodnotenie súčasnej zahraničnej politiky USA pod vedením prezidenta Donalda Trumpa.

Úvodným rámcovaním otvára Arendtová úvahy o povahe revolúcií a ich vzťahu k slobode. Ako dva kontrastné prípady si vybrala Americkú revolúciu a boj za nezávislosť (1775) a Francúzsku revolúciu (1789). Okrajovo spomína aj Anglickú revolúciu v 17. storoční a Ruskú boľševickú revolúciu (1917) ako vedľajšie referenčné udalosti. Tú druhú označuje prívlastkom „deformovaná“.

Sloboda a revolúcie

Imanentné prepojenie revolúcie a slobody, ktoré primárne rozoberá, vyjadruje citátom francúzskeho filozofa 18. storočia  J. A. Condorceta: „slovo revolučne (...) sa preto (dá) použiť iba vo vzťahu k revolúciám, ktoré mali za cieľ slobodu“. Podľa Arendtovej revolúcie nie sú nevyhnutnou, ale možnou odpoveďou na rozklad režimu, nie sú príčinou, ale dôsledkom úpadku politickej autority a pokračuje: „... počiatočné fázy revolúcií sú vždy veľmi úspešné. A to z toho dôvodu, že tí, ktorí údajne revolúciu ,robia´, moc ,nepreberú´, len ju zodvihnú z ulice“. (s. 17) Arendtová vidí mnoho paralel medzi Americkou a Francúzskou revolúciou („vášnivá túžba po účasti na verejných záležitostiach a silno vyvinutý odpor voči pokrytectvu a hlúposti tzv. ,dobrej spoločnosti´“), ich dôsledky a výsledky však hodnotí odlišne. Historici by možno namietali nezohľadnenie zásadne iného kontextu, podmienok vnútorných i vonkajších, historická sociológia by oponovala východiskovú rozdielnosť sociálnej štruktúry a aktérov zmeny. Pre autorku sú však tieto dve „prípadové štúdie“ vhodným východiskom na skúmanie výsledku revolúcií. Kým tá americká je podľa nej ukážkou úspešnej revolúcie, lebo vytvorila podmienky slobody byť slobodný, druhá s „rachotom stroskotala“. Vysvetľuje to práve cez koncept slobody byť slobodný, ale pridáva aj sociálny rozmer: „Muži prvých revolúcií síce dobre vedeli, že slobode musí predchádzať oslobodenie, neboli si však vedomí skutočnosti, že takéto oslobodenie znamená viac ako politické oslobodenie od absolútnej a despotickej moci, že sloboda byť slobodný najprv znamená byť oslobodený nielen od strachu, ale aj od biedy.“ (s. 23) A v tom práve Francúzska revolúcia na rozdiel od americkej zlyhala. Ďalej objasňuje, že práve preto, že revolúcie kladú otázku politickej slobody v jej najpravdivejšej a najradikálnejšej forme, teda ako slobodu podieľať sa na verejných záležitostiach a slobodu konania, sú všetky ostatné slobody – politické i občianske – v nebezpečenstve, ak revolúcie stroskotajú. Podľa Arendtovej revolúcie síce otvárajú možnosť slobody, ale nezaručujú slobodu byť slobodný. Na druhej strane správne poznamenáva, že Americká revolúcia ostala pre historické chápanie revolúcií „bez následkov“, kým tá francúzska síce stroskotala, ale pre dejiny ostala „esenciou revolučnosti“. Dodajme, že úspech Americkej revolúcie za nezávislosť stojí do veľkej miery na múdrosti a zodpovednosti otcov zakladateľov a ich historicky jedinečnom prístupe k usporiadaniu politických vzťahov, procesov a inštitúcií slobody v podobe ústavy.

Sloboda a zodpovednosť

Ku kategórii slobody Arendtová pridáva ešte jednu kategóriu, ktoré v tejto eseji, ale aj v rozsiahlejších dielach nerozlučne prepája – zodpovednosť. Prax individuálnej zodpovednosti považuje za kľúč k obnove ľudskej dôstojnosti a uvedomeniu si skutočnej slobody.

S Arendtovej bilanciou ne/úspechu dvoch „modelových“ revolúcií by sa iste dalo polemizovať, ale nesporný prínos eseje je v úvahách o vzťahu revolúcie a slobody alebo v aktualizovanom (nerevolučnom) chápaní – politickej participácie a slobody.

Pozrime sa bližšie aj na Arendtovej chápanie slobody. Vo svojich dielach rozlišuje medzi slobodou jednotlivca a politickou slobodou. Individuálna sloboda sa týka autonómie a voľby jednotlivca v súkromnej sfére a nemusí priamo súvisieť s politikou. Slobodná vôľa jednotlivca mu umožňuje zúčastňovať sa na politickom živote vo verejnej sfére s cieľom podporiť sociálne zmeny a dosiahnuť politickú slobodu. Arendtová zdôrazňuje, že pluralita je dôležitou súčasťou toho, čo tvorí politický život ľudí, ktorý zahŕňa jedinečnosť a nezávislú existenciu jednotlivca. A práve vo verejnom priestore sa táto pluralita môže realizovať. Zdôrazňuje aj to, že sloboda je činnosť a prax, nielen morálna cnosť.

Dodajme ešte hodnotenie (a chválu) Arendtovej konceptu osobnej vs. politickej slobody známou feministickou filozofkou Judith Butler. V rozhovore z roku 2016 uviedla: „Myslím si, že Arendtová mala pravdu, keď kritizovala tie formy individualizmu, ktoré predpokladajú, že sloboda je vždy a len vecou osobnej slobody. Samozrejme, každý má najradšej svoju osobnú slobodu, ale má ju len do tej miery, do akej existuje sféra slobody, v ktorej môže pôsobiť. Táto sféra je spoluvytváraná ľuďmi, ktorí žijú spolu alebo ktorí súhlasili so životom vo svete, v ktorom vzťahy medzi nimi umožňujú ich individuálny pocit slobody. Možno by sme teda mohli považovať osobnú slobodu za kód sociálnej slobody. A sociálnu slobodu nemožno chápať oddelene od toho, čo vzniká medzi ľuďmi, keď robia niečo spoločne alebo keď sa snažia vytvoriť alebo prerobiť spoločný svet.“

K banalite zla

Nedá sa písať o Hannah Arendtovej a nespomenúť jej najkontroverznejšiu knihu Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla  (1963, v slovenskom preklade 2022). Jej genéza je všeobecne známa – Arendtová bola vyslaná ako reportérka časopisu The New Yorker, aby podala správu o procese s vojnovým zločincom Adolfom Eichmannom, ktorého izraelská tajná služba vypátrala a dolapila v Argentíne a postavila pred súd.

Arendtovej reportáže a neskôr knižné spracovanie procesu a jej koncept banality zla má svojich zástancov, ale aj vášnivých odporcov. Autorka čelila rozhorčenému nesúhlasu najmä zo strany židovských kruhov. (Celý spor je pútavo prerozprávaný v biografickom filme Hannah Arendt nemeckej režisérky Margarethe von Trotta z roku 2012.)

Banálne zlo, banalita zla sa nepochybne stali jedným z najznámejších slovných spojení povojnovej histórie a politickej filozofie. Arendtová vychádzala jednak z obrazu samotného Eichmanna ako subalterného úradníka, ktorý „iba“ vykonával rozkazy a konal v súlade s dobovými zákonmi, nie monštrum, ale nevýrazný byrokrat so zmyslom pre poslušnosť. Inými slovami, pred súdom nestálo stelesnené zlo, presvedčený antisemita či vášnivý vyznávač nacistickej ideológie, ale „Schreibtischtäter“ (páchateľ od písacieho stola, pojem, ktorý sa zaužíval neskôr). Koncept banálneho zla vypovedá o povahe moderných totalitných režimov, odosobnených byrokratických mašinériách, ktoré stoja na ľuďoch bez vlastnej zodpovednosti a názoru.

Výhrady voči Arendtovej konceptu prehľadne zhrnul autor českého prekladu, filozof Martin Palouš. Išlo o neadekvátne vykreslenie samotného Eichmanna, ktorého Arendtová vykreslila ako príčinlivého prisluhovača režimu so zmyslom povinnosť, poriadok a disciplínu, pritom išlo o strojcu a hlavného vykonávateľa „konečného riešenia“. Ešte väčšmi pobúrilo, že Arendtová obvinila židovské rady zo spolupráce v čase nacistického teroru a v záujme udržania tohto svojho argumentu vraj dokonca prekrútila niektoré fakty. Tretí okruh výhrad sa týkal právnych otázok, jej kritiky vedenia samotného jeruzalemského procesu. Emócie medzičasom vychladli, mnohí však dodnes považujú tézu o banalite zla za scestnú. Martin Palouš nám zmierlivo odkazuje, že spôsob, akým Arendtová proces podala – nie ako výpočet faktov, ale priam ako antickú drámu, „stavia čitateľa pred úlohu, aby sa znovu oboznámil s hrôzami holokaustu a zdesil sa nad mechanizmami konečného riešenia, ale súčasne aj kriticky skúmal, revidoval vlastné východiská a svoje vlastné ignorantstvo premieňal v (seba) poznanie“.

Berme tieto slová ako návod na čítanie celej tvorby Hannah Arendtovej, nemecko-americkej filozofky a politologičky židovského pôvodu, ktorej dielo môžeme kritizovať, ale ak chceme pochopiť odkaz 20. storočia, nemôžeme ho obísť.