��������

�������í�貹��� Anne Applebaumovej išlo aj o veľmi vhodné načasovanie – pár dní pred 17. novembrom vyšla vo vydavateľstve N Press jej najnovšia kniha Autokracia, s.r.o. O diktátoroch, ktorí chcú vládnuť svetu (Autocracy, Inc,: The Dictators Who Want to Run the World) v preklade Igora Otčenáša. A tak aj my, ktorí nie sme práve zberatelia autogramov, sme sa postavili do dlhej „šóry“ a trpezlivo čakali na podpis do čerstvo vydanej knihy.

Anne Applebaum, historička, publicistka, verejná intelektuálka par excellence, nie je na Slovensku neznáma. V roku 2020 vyšla jej kniha Súmrak demokracie. Zvodné lákadlo autoritárstva (The Twilight of Democracy: The Seductive Lure of Authoritarianism) a v roku 2023 Červený hladomor. Stalinova vojna proti Ukrajine (Red Famine: Stalin´s War on Ukraine). Na Olymp medzinárodného úspechu ju však vyniesla jej skoršia kniha Gulag. A History, za ktorú dostala v roku 2004 Pulitzerovu cenu. Applebaum je aj známou novinárkou (bola dlhoročnou komentátorkou denníka Washington Post, píše pre The Atlantic, zahraničnopolitický mesačník s takmer dvestoročnou tradíciou, i pre ďalšie periodiká), prednášala na viacerých univerzitách v USA a vo Veľkej Británii. Preklady jej komentárov prinášajú aj slovenské médiá.

Pre mňa osobne má Anne Applebaum ešte jednu dôležitú „pridanú hodnotu“. Jej staršiu štúdiu The Leninist Roots of Civil Society Repression (Leninské korene útlaku občianskej spoločnosti) využívam ako učebný text, pretože na niekoľkých stranách jasne a jednoznačne vysvetľuje, prečo diktatúry priam reflexívne nenávidia a všetkými možnými prostriedkami potierajú občiansku spoločnosť. V štúdii píše: „Lenin bol presvedčený, že likvidácia občianskej spoločnosti je pre totalitnú diktatúru kľúčová.“ Tento jasný antagonizmus medzi totalitou a slobodou a jeho presné vystopovania až k boľševickej revolúcii sa tiahne celou jej tvorbou. A ako dobre vieme, aj dnešní autokrati a diktátori v rôznych častiach sveta sú vyznávači a najmä praktickí vykonávatelia starej boľševickej myšlienky, že nezávislé občianske inštitúcie sú pre ich režim smrteľnou hrozbou.

Chamtivosť, ktorá spája

������Ծ���� Autokracia s.r.o. Applebaum rozkrýva mechanizmy, ktoré súčasné darebácke diktátorské režimy a ich autokratickí vládcovia používajú na udržanie moci a znásobovanie bohatstva nie spoločností, ktoré spravujú, ale predovšetkým svojho vlastného a „svojich ľudí“, ako aj na zaručenie vlastnej beztrestnosti. Do firmy s ručením obmedzeným s názvom Autokracia patria „očakávaní podozriví“ – Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea, ale aj Bielorusko, Kuba, Turecko, Sýria, Mali, Zimbabwe, Venezuela či Azerbajdžan. Blízko k nej má napr. aj Maďarsko. Slovensko (zatiaľ?) ostáva mimo pozornosti, ale nedá sa vylúčiť, že sa to po návšteve autorky v Bratislave zmení.

Kniha sa venuje rôznym aspektom fungovania týchto autokracií. Často používaným pojmom je „kleptokracia“. Nie, to nie je kleptománia – neovládateľná túžba ukradnúť „v samke“ čosi malé, to je sofistikovaný systém autokratov, dokonca typ vládnutia (... kracia), ako dostať verejné peniaze na súkromné účty. Inými slovami, nie je to nič menej ako „ukradnutie štátu“ v záujme osobných mocenských a majetkových ambícií autokratov. A – samozrejme – ak ste lojálni k vládcovi, môžete kradnúť tiež.

Applebaum porovnáva súčasné autokracie s tými, ktoré poznáme z minulosti. „Moderný svet je charakterizovaný tým, že na vrchole pyramídy moci nesedí jeden ,zloduch‘, ale autokrati vytvárajú sieť kleptokratických finančných štruktúr, komplexu bezpečnostných služieb – vojenských, paramilitantných a policajných – a odborníkov na sledovanie, propagandu a dezinformácie.“ (s.11) V súčasnom globalizovanom svete autokracie prekročili hranice jednotlivých štátov, autokrati všetkých krajín sú prepojení sieťou vzájomne výhodného  špinavého, skorumpovaného biznisu.

Toľko základná definícia. Applebaum ďalej rozoberá, ako sa táto sieť postupne vytvárala. Jej ostrá kritika nevynecháva ani etablované západné demokracie, ktoré najskôr uverili, že politikou „appeacementu“ dokážu nedemokratické režimy priblížiť k demokracii. Téza Západu (najmä Nemecka, ale nielen) z obdobia studenej vojny „Wandel durch Annährung“ (zmena prostredníctvom zbližovania) sa postupne premenila na „Wandel durch Handel“ (zmena prostredníctvom obchodu), ako už začiatkom 60. rokov hlásal dlhoročný poradca Willyho Brandta Egon Bahr (s. 29). V tom čase sa táto stratégia týkala najmä Ostbloku.

Malo to však háčik – aj mnohí demokratickí politici objavili skrytý pôvab obchodu s autokraciami. A tí, ktorí konali poctivo a úprimne verili, že pritiahnu východnú Európu politicky a kultúrne bližšie k Západu, síce neboli chamtiví, ale naivní. Aspoň z dnešného pohľadu.

Naivita pokračovala aj po páde železnej opony, keď v duchu Fukuyamovho ikonického titulu Koniec dejín zavládlo presvedčenie o takej príťažlivosti mäkkej sily liberálnej demokracie, že už nikto nebude hľadať iné cesty. Áno, spätne je bolestivé, ale poctivé priznať si omyl. Skeptické hlasy k nemeckej Ostpolitik zneli ešte pred pádom Sovietskeho zväzu. Napr. Reaganov minister obrany Caspar Weinberger vyjadril obavy, či obchod s Východom neposilňuje Kremeľ. Veď sovietske podkopávanie európskych demokracií, napr. podporou teroristických skupín v Nemecku i Taliansku, bolo všeobecne známe (s. 30).

Tu by som urobila malú vsuvku. V spoločenských vedách existuje známa metodologická pasca – tzv. prezentizmus, čiže hodnotenie minulých udalostí zo súčasnej perspektívy. Ale minulé rozhodnutia sa robili v úplne iných kontextoch. Ošúchané porekadlo hovorí, že po bitke je každý generál a pozerajúc na dnešné autokratické imperiálne konanie Ruska a jeho agresívnu vojnu proti Ukrajine je kritika politiky appeacementu veľmi poruke. Ešte veľa kritiky sa znesie na hlavu exkancelárky Angely Merkelovej v súvislosti s jej čerstvo vydanými memoármi. Ale máme právo dnes s určitosťou povedať, čo by bolo, keby Nemecko bolo hardlinerom? A mohlo vôbec byť hardlinerom s dedičstvom nacizmu, holokaustu a za situácie rozdeleného Nemecka? Lebo istý čas sa mohlo zdať, že táto stratégia bola správna a priniesla výsledky v podobe pádu sovietskeho impéria. To nie je kritika autorky, ale otázka, ktorá visí vo vzduchu.

Autokracia nie je geneticky daná

Applebaum sympaticky tvrdí: „Autokracia je politický systém, spôsob usporiadania spoločnosti a spôsob organizácie moci. Nie je to genetická vlastnosť. Jednotlivé kultúry, jazyk alebo náboženstvá ju nemusia nevyhnutne vytvárať. Žiadny národ nie je navždy odsúdený na autokraciu, rovnako ako nemá zaručenú demokraciu.“ (s. 34) Tieto slová súznejú so slovami, ktoré na Fóre vyslovil T. G. Ash – nič nie je nevyhnutné, ani nárast demokracií v rámci tzv. tretej vlny demokratizácie (začala sa približne v 70. rokoch 20. storočia – o. i. pádom španielskej a portugalskej diktatúry a jej súčasťou je aj stredná a východná Európa), ale ani regres demokracie, ktorý pozorujeme zhruba od roku 2009. Zároveň sú v protiklade s tvrdeniami niektorých našich analytikov, ktorí súčasnú politickú mizériu u nás interpretujú esencialisticky, čiže ako predurčenú nejakými danými vlastnosťami slovenského národa.  

Ideologický pragmatizmus a kontrola naratívu

Dnes už neplatí, že autokracie stoja na ucelených ideológiách. Totality ideologicky sýtené fašizmom a komunizmom sú výbehový model minulého storočia. Dnešní autokrati eklekticky spájajú, čo sa im hodí: rôzne ideológie alebo rôzne prvky z viacerých ideológií. Dôležitý je nepriateľ – liberálna demokracia, ktorú chápu ako (životné) ohrozenie. Čiže je dôležité eliminovať systém bŕzd a protiváh (checks and balances), nezávislé súdnictvo, médiá a občiansku spoločnosť. Spojenectvo zdanlivo nespojiteľných režimov autorka ilustruje na príklade Venezuely a Iránu – bolívarovská republika podporujúca ľavicový internacionalizmus a teokracia. Spája ich však ropa, anti-amerikanizmus, odpor k demokratickým hnutiam vo vlastnej krajine a najmä spoločná potreba naučiť sa temnému umeniu obchádzania sankcií a tajne predávať ropu.

Dôležitým momentom sieťovania je aj stará dobrá propaganda, ale posilnená o nové informačné technológie. Čínski vodcovia sa po udalostiach na námestí Nebeského pokoja v júni 1989 rozhodli, že je dôležité odstrániť nielen ľudí, ale aj myšlienky, ktoré viedli k protestom, a demokratické ideály a hodnoty označili za „duchovné znečistenie“ (s. 70).

Práve nastupovala doba nových informačných technológií a darebácke režimy veľmi rýchlo pochopili, že to je príležitosť na ovládnutie naratívu, na de facto monopolizovanie národného diskurzu. A nielen to! Applebaum popisuje, ako čínsky režim využíva najmodernejšie technológie na dokonalú kontrolu napr. utláčanej menšiny Ujgurov. Podobne v inej časti knihy píše o nehoráznom monitorovaní čínskej diaspóry po celom svete. V USA a Holandsku už boli nelegálne čínske policajné stanice odhalené (s. 110 ). Veľký brat má dnes najmä čínsku tvár.

Podľa Applebaumovej propaganda totalitných režimov v 20. storočí mala byť ohromujúca a inšpirujúca. Aj dnes to ešte platí napr. pre Severnú Kóreu, kde sa stále organizujú akcie v pompéznom stalinskom štýle a v duchu totalitnej estetiky. Dnes je dominantná iná komunikačná stratégia, tzv. „zasypávanie lžami“, ktoré nemá za cieľ vyvolať pobúrenie (prípadne hrdosť a nadšenie), ale nihilizmus, lebo keď existuje veľa protirečivých právd, neexistuje vlastne žiadna.

Najsofistikovanejšie moderné kampane, ktoré slúžia na diskreditáciu a očierňovanie demokratov, majú ešte jeden účel – podporujú nové formy masovej zainteresovanosti a účasti tak, že mobilizujú ľudí prostredníctvom nenávisti.

Autokrati sa spájajú – a čo demokrati?

Záverečná kapitola obsahuje niekoľko dobrých rád, ale aj kritiku do vlastných radov. Ak chceme skoncovať s nadnárodnou kleptokraciou, treba skoncovať s tým, že mnohé transakcie autokratov v západnom svete (vila na Azúrovom pobreží, dom na anglickom vidieku, byt na Manhattane...) „umožňujú americkí a európski sprostredkovatelia – právnici, bankári, účtovníci a poradcovia v oblasti vzťahov s verejnosťou a  ,riadenia reputácie‘. Ich práca je legálna. Zlegalizovali sme ju my. Rovnako ľahko ju môžeme postaviť mimo zákon. Bez výnimky. Nemusíme tolerovať ani trochu korupcie.“ (s. 155) Inými slovami – milí demokrati, čo tak začať od seba a vyžadovať transparentnosť aj na našej strane?

Ďalšou dobrou radou je „Nebojovať proti informačnej vojne – podkopať ju.“ Aj v oblasti informácií je dôležité nahradiť neprehľadnosť transparentnosťou, čo si vyžaduje vznik širších medzinárodných koalícií. V súvislosti s ďalším návrhom „Rozpojiť, zbaviť rizika, prebudovať“ Applebaum ako metaforu používa nemecko-ruskú spoluprácu na plynovode Nord Stream, ktorú Merkelová neukončila ani po anexii Krymu, čo mohlo vysielať pozitívne signály Putinovi. Applebaum ponúka množstvo detailov priam reportážneho charakteru okolo nedávneho zničenia plynovodov na dne Baltského mora. Samotný čin je iste trestuhodný zločin, ale zároveň mocná metafora o zlyhaní istého typu politiky, spojenectva a ekonomickej závislosti, ktoré sa 24. februára 2022 skončili, ale v bledomodrom sa aktuálne môžu zopakovať s čínskou diktatúrou, ktorá je rovnako nebezpečná.

Applebaum varuje – naše demokracie nie sú bezpečné. Dokonca ide ešte ďalej, keď hovorí, že liberálny svetový poriadok už neexistuje a snaha o jeho vytvorenie sa už nezdá reálna. Existujú však slobodné a otvorené krajiny, ktoré síce nie sú dokonalé, ale ponúkajú oveľa lepšie podmienky na život, a my, ktorí v nich žijeme, ich musíme chrániť.

Svet, v ktorom autokracie spolupracujú, aby sa udržali pri moci, aby propagovali svoj systém a spoločne poškodzovali demokracie, nie je žiadnou vzdialenou dystopiou. V takomto svete žijeme už dnes.

Treba ešte pripomenúť, že kniha je explicitne venovaná optimistom. Im sa v závere knihy prihovára Anne Applebaum nielen ako historička a spisovateľka, ale aj ako presvedčená demokratka a aktívna bojovníčka za presadenie a zachovanie demokracie.

Autorka Anne Applebaum

Jasnosť a pritom jednoduchosť základného argumentu je priam definičným znakom celej tvorby Anne Applebaumovej. S presnosťou a ostrosťou chirurgického skalpelu analyzuje situácie a demonštruje ich na konkrétnych historických príkladoch. Nie je autorkou, ktorá píše od zeleného stola a vyžíva sa v akademických abstrakciách. Na potvrdzovanie svojich konceptov uvádza historické a politické prípadové štúdie, často postavené aj na osobných skúsenostiach. Popisuje stretnutia s ľuďmi, o ktorých píše, a sprostredkuje živé autentické poznanie. Toto je, samozrejme, možné len vďaka bohatým, hlbokým znalostiam o histórii a politických reáliách krajín prakticky celého sveta.

A celkom na záver ešte jedna poznámka k samotnému žánru. V závere knihy nájdeme odkazy na viaceré články a štúdie autorky, ktoré už boli uverejnené, ale v nejakom rozsahu sú časťou tejto knihy. Výsledkom však je plnohodnotná KNIHA a nie vydaný súbor už uverejnených jednotlivých textov. Je v tom istá úcta k čitateľom, ktorí dostávajú jeden logický celok a nie zbierku fragmentov.