ղľáԾ
VRusku sa hovorievalo, že Kremeľ má mnoho veží. Vyjadrovalo sa tým, že tam prichádza, ale aj odtiaľ odchádza mnoho rozličných myšlienok, politických prúdov, navzájom súperiacich záujmov apredstáv.
Tak to bolo aj v prvých rokoch vlády Vladimira Vladimiroviča Putina. Osud dočasnosti však postihol aj predstavy o transformácii Ruska na technologickú veľmoc alebo oreštarte vzťahov s USA č o vytvorení audržateľnosti ,,liberálnej“ opozície. Čoraz viac sa do vplyvných pozícií dostávali tzv. siloviky, členovia bezpečnostných avojenských zložiek moci, čo sa prejavilo aj anexiou Krymu. Začatkom roku 2020 ,,boli už preč aj poslední originálni myslitelia stojaci za spomínanými inými iniciatívami, teda ľudia, ktorí mohli vidieť blížiacu sa pohromu azvrátiť Putina ajeho úzky okruh silovikov zcesty vedúcej kvojne“.
Zmnohých kremeľských veží zostala napokon jedna jediná. Vybudoval ju Putin s najstaršími, najdôveryhodnejšími a nanešťastie pre Rusko aUkrajinu najbojachtivejšími anajparanoidnejšími spojencami zokruhu kolegov zKGB. Ani vstratených tieňoch voľakedajších veží nezostal nikto, kto by nebol osudovo presvedčený, že ,,vojna je nevyhnutná ažiaduca zároveň“. Otomto zákulisí Putinovej vojny na Ukrajine napísal britsko-ruský publicista Owen Matthews strhujúcu až mrazivú knihu Աá.
Autor sprestávkami 27 rokov pracoval vRusku vprestížnych médiách ako Moscow News č Newsweek, Jeho korene siahajú častočne dokonca k šľachtickej rodine Bibikovcov, ktorí dali ruskému impériu zopár generálov a mali blízko kcárovnej Kataríne Veľkej. Po revolúcii vroku 1917 patrili niektorí Bibikovci dokonca kboľševickej elite. Nebolo to výnimočné. Zakladateľ sovietskej tajnej polície Felix Dzeržinskij bol pôvodom poľský gróf aaj vodca revolúcie Lenin bol zrodiny patriacej kdedičnej šľachte. Matthewsov starý otec stál na čele výstavby veľkého závodu na výrobu traktorov vCharkove. Mal isté výhrady kStalinovej agrárnej politike, ale bol jeden z 1277 delegátov zjazdu komunistov vroku 1934, ktorý sa vtedy označoval za ,,zjazd víťazov“. Stalin však na tých, ktorí mali výhrady, nezabudol. V čstkách vrcholiacich vroku 1937 prišlo oživot vyše 800 delegátov spomínaného zjazdu vrátane Matthewsovho deda.
Obyčajný Putin
Ale vráťme sa kPutinovi. Dnes sa mu venujú desiatky kníh, západní publicisti a analytici ho opisujú ako ,,veľkého taktika, manipulátora aj geopolitického génia“. Podľa Matthewsa je však na pochopenie jeho cesty k vojne vroku 2022 najdôležitejší „omnoho jednoduchší faktor“. Nie je to jeho výnimočnosť, ale jeho obyčajnosť. Putin ako väčšina ľudí zjeho generácie strávil prvé štyri desaťroča života v presvedčení, že žije vnajúžasnejšej anajmocnejšej krajine na svete. Od väčšiny spoluobčanov sa odlišoval tým, že ako člen KGB bol umiestený vNemeckej demokratickej republike atam ipo návrate domov mohol sledovať pád sovietskej moci acelého socialistického systému.
Pri jeho vzostupe sa vjeho okruhu pohybovali nielen kolegovia zKGB a oligarchovia, ale napríklad aj Alexander Dugin. Fašistický ideológ, ktorý vkoncepciách obnovy ruskej imperiálnej moci spájal ruský etnický nacionalizmus smystickou religiozitou. Podobný bol ultranacionalisticky orientovaný oligarcha Konstantin Malofejev, ktorého priťahovala extrémna pravica vzápadnej politike. Dôležitý na tejto ceste bol aj Vladislav Surkov, ktorý sa mal postarať omediálny obraz aj o to, „aby budúca Ukrajina pripomínala lojálne a Moskvou kontrolované Bielorusko“.
Triumf starého Ruska
Autor Աá tvrdí, že ,,neexistoval žiadny explicitný zákerný plán, ako vojnu úmyselne použiť na zvrátenie času avytvorenie izolovaného reakcionárskeho Ruska, v ktorom by neohrozene mohli vládnuť navždy“. Muži, ktorí voviedli Rusko 24. februára 2022 do vojny, tvrdili, že museli reagovať na to, ako „Západ nemilosrdne obsadzuje ruský strategický priestor“. Podľa Putina ukrajinský národ vlastne nejestvuje a Ukrajina patrila Rusku podľa odvekého práva – iba si ju berú späť. Owen Matthews výstižne napísal: ,,Vpraxi vojna predstavovala posledný triumf starého Ruska nad mladým Ruskom, bol to posledný triumf paranoidných konšpirátorov rozmýšľajúcich podľa sovietskych vzorcov nad generáciou postsovietskych, postmoderných praktických kapitalistov.“
Štyria muži – dvaja bývalí šéfovia FSB (Putin aNikolaj Patrušev) ajeden súčasný (Alexander Bortnikov) plus minister obrany Sergej Šojgu (Matthews ho označuje za príležitostného ,,váhavého vykonávateľa“) – sú kľúčoví politickí hráč súčasného Ruska. Jediní, ktorí boli zasvätení do detailov arozsahu celej invázie.
Už na konci prvého týždňa vojny boli však zjavné štyri Putinove principiálne omyly: 1. Ukrajinci nevítali dobyvateľov ako osloboditeľov, 2. Ukrajinská armáda bola nielen pripravená, ale dokázala bojovať nekonvenčným amimoriadne efektívnym spôsobom, 3. Ukrajinský líder Volodymyr Zelenskyj nebol žiadny klaun ani narkoman, ale inšpiratívny vojnový líder, 4. Putinova armáda, na ktorú utratil prezident obrovské množstvo peňazí, nebola schopná splniť svoju úlohu. Absolútne zlyhala, nijaké bleskové víťazstvo sa nekonalo.
Vzávere však autor varuje pred ilúziami spojenými smožným Putinovým pádom. Závislosť od imperialistických fantázií sa z politiky nevymazáva ľahko. Jed sa dostal príliš hlboko. Zle naplánovaná vojna otvorila Pandorinu skrinku salternatívami budúcnosti Ruska, ktoré sú hroznejšie ako to najhroznejšie zPutinovho režimu.
Owen Matthews: Աá
Preklad: Samo Marec
N Press, Bratislava 2023
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval vdenníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR vChorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil vTlačovej rade SR.
