ղľáԾ
Nigérijská spisovateľka a publicistka Chimamanda Ngozi Adichie je unás pomerne známa; vslovenskom preklade vyšli jej oceňované romány ifeministické manifesty avminulom roku vo vydavateľstve Absynt aj kniha poviedok To, čo máš okolo krku.
Poviedky boli vorigináli publikované vroku 2009 a autorka vnich načrtáva celú paletu tém, ktoré neskôr rozvíja vo svojich románoch. Aj vkrátkom formáte, akým poviedky sú, dokázala naplno predviesť svoje zručné spisovateľské umenie. Na niekoľkých stranách vykreslí pozadie príbehu ajej postavy sú také živé, až má čitateľ pocit, že ich dokonale pozná. Rozprávanie sa odvíja buď vprvej, druhej, alebo tretej osobe. Osudy jednotlivých hrdiniek prinášajú svedectvo otom, že doba európskeho kolonizátorstva sa zďaleka neskončila. Len namiesto zeme uzurpujeme telá, mysle, príbehy, námety.
Protagonistkami sú africké ženy vrôznych fázach života aživotných úlohách, ktoré to vôbec nemajú ľahké. Ani doma, ani keď vyletia zrodného hniezda. Vždy sú akoby na druhej koľaji, sú tie menej dôležité aosvoje miesto na slnku musia bojovať. Ako dcéry, ako sestry aj ako manželky. Obmedzujú ich tradície ešte zčias kmeňového života, pôvodné náboženstvo, ito nanútené kolonizátormi, obmedzuje ich „civilizovaná“ spoločnosť, ktorá zväčša vníma Afriku ako homogénny zaostalý kontinent acieľ dovoleniek na safari.
O neľahkom postavení dcér asestier sa dočítame napríklad hneď vprvej poviedke Cela číslo jeden, kde sa zmladíckych výtržností stáva priam organizovaný zločin vuniverzitnom mestečku Nsukka. Nnamabia, brat protagonistky, okradne vlastnú rodinu askončí vo väzení pod dohľadom skorumpovaných policajtov vhlavnom meste, kde „mohla polícia ... robiť to, pre čo je známa: zabíjať ľudí.“ (s. 19) Apredsa preňho rodičia robia prvé-posledné asestra naďalej zostáva vjeho tieni. Takisto ako bezmenná hrdinka poviedky Zajtrajšok je príliš ďaleko, ktorá odmalička počúva obratovi ako nositeľovi rodinného priezviska avo všetkom je až tá druhá či jednoducho posledná.
V úlohe manželky hrdinky predstavujú takisto len akýsi nástroj, výmenný tovar vdohodnutých zväzkoch, pomocnice do domácnosti. V Napodobenine si nigérijský podnikateľ odloží manželku sdeťmi do USA, ale sám žije väčšinu roka vNigérii. Svoju rodinu považuje skôr za istotu, investíciu, ďalšie zumeleckých diel do svojej zbierky. Novopečená manželka v Dohadzovačoch manželstva odchádza za manželom do USA, kde nielenže nie je všetko také, aké jej sľubovali, ale ešte sa musí aj vzdať vlastnej identity, aby zapadla, aby smanželom zbytočne nevytŕčali: musí sa zriecť mena, jazyka, ba aj variť musí po americky.
Akeď sa ako samostatné ženy pustia do vlastnej kariéry, opäť ich brzdí rod či farba pleti. Azda najvypuklejšie to cítiť vpoviedke Jumping Monkey Hill. Vdovolenkovom rezorte priKapskom meste sa koná Dielňa pre afrických spisovateľov. Vedie ju biely Európan, obstarožný univerzitný pedagóg Edward aúčastníci zrôznych kútov Afriky majú týždeň na napísanie poviedky. Pri hodnotení ich diel (a nielen vtedy) Edward predvádza typicky blahosklonný, povýšenecký prístup belocha: „... má rád skutočnú Afriku anie Afriku, ktorej nanucujú západné predstavy.“ (s. 147) Ak autori nepíšu ovojnových traumách či kmeňovom živote, nie sú ich námety preňho dostatočne autentické. „Áno, je síce rok 2000, ale vari je typicky africké, že žena svojej rodine povie osvojej homosexuálnej orientácii?“ (s. 147) Ba nezaprie sa ani vo svojich kolonizátorských nárokoch na účastníčky „... Edward sa tak nikdy nepozeral na belošku, pretože kUjunwe pociťuje túžbu, ale bez úcty.“ (s. 148)
No protagonistky poviedok sa búria, snažia sa vymaniť zpredpísaných úloh. Utečú ztoxického prostredia ako hrdinka poviedky To, čo máš okolo krku. Rozhodnú sa vrátiť do Nigérie ako odložená manželka z Napodobeniny. Vzdelávajú sa, posielajú do škôl svoje deti, hoci to nie vždy dopadne podľa ich predstáv, ako napríklad vzáverečnej poviedke zbierky Zanovitá historička. Nwambga žije vosade, akeď po manželovej smrti stratí všetky práva na pozemky, pošle svojho syna do katolíckej školy – dúfa, že keď sa naučí belošský jazyk, zastane sa jej adajú mu za pravdu, lebo hovorí po anglicky. Ako však syn absorbuje náboženské dogmy, stáva sa pápežskejším než pápež, karhá matku za nahotu, odmieta jesť jej jedlo, knekresťanom sa zrazu správa, „akoby mali pravé kiahne“(s. 286). Až Nwambgina vnučka, vychovaná v „civilizovanej“ rodine, sa vracia ksvojim koreňom afascinovane ich študuje.
Zbierka To, čo máš okolo krku vo vypointovaných príbehoch ponúka pohľady na život Nigérijčanov, no predovšetkýmNigérijčaniek vNigérii aj vUSA, kam sa často vyberajú za lepším životom. Všetky si však nesú to neviditeľné čosi okolo krku, čo ich dusí, no zároveň spája sdomovinou. Tradície, predsudky, neustály boj voči kolonizátorským nárokom na ich zem, telo, dušu. Vzdorujú však proti predstavám druhých, ktorí vraj lepšie vedia, čo by mali robiť, ako by mali žiť arozmýšľať. Avariť.
Autorka sa v poviedkach zamýšľa nad vzťahmi, výchovou, minulosťou, ale napríklad aj nad tým, čo znamená písanie aliteratúra ači pre „pravé“ umenie treba trpieť. Neponúka idealizovaný pohľad na Nigériu, opisuje ju aj s neduhmi, ktoré ju trápia. Neskĺzava do moralizátorstva apoúčania, veľké myšlienky nám predkladá prostredníctvom príbehov avnútorného prežívania postáv.
Chimamanda Ngozi Adichie: To, čo máš okolo krku
Preklad: Kristína Karabová
Absynt, Žilina 2023
