ղľáԾ
„Návštevníkov prichádza málo, aj to skôr cez prázdniny, a tí, ktorí sem zablúdia a s typickou turistickou nechápavosťou sa rozhliadnu okolo seba, zväčša vzápätí aj odídu.“ (s. 105)
Tvrdenie, vzťahujúce sa v Prstencoch Saturna k jednému z mnohých miest Seebaldovej „anglickej púte“, by sa dalo s opovážlivosťou dať do súvisu aj so samotným titulom. Anotácia vydavateľstva Brak síce hovorí o tejto knihe zpolovice 90. rokov, ktorú do slovenčiny preložil Michal Hvorecký, ako o súčasti kánonu svetovej literatúry aje pravda, že nemecký spisovateľ W. G. Sebald bezpochyby patrí k najvýznamnejším autorom druhej polovice 20. storočia. Treba sa však pripraviť na to, že Prstence Saturna si budú vyžadovať viac ako rekreačné čítanie.
Cestopis bez krajiny, bez autora, bez zámeru
Nepoddajnosť diela sa javí očividná, ak sa ho rozhodneme čítať ako cestopis. Nabáda k tomu podtitul knihy, slovenská anotácia, ale aj samotný „príbeh“, ktorý sa začína vetou: „V auguste roku 1992, keď sa končili psie dni hrozných horúčav, vydal som sa na peší pochod po východoanglickom grófstve Suffolk...“ (s. 9). Po pár stranách čítania, na ktorých rozprávač premosťuje od Sebaldovho známeho Michaela Parkinsona cez jeho žiačku Janine Rosalinde Dakynsovú, Flauberta, lekára zo 17. storočia Thomasa Browna, verejne pitvaného delikventa Adriaana Adriaanszona, Rembranta a Descartesa až po Jorgeho Luisa Borgesa a Simplicisiusa Simplicissimusa anaspäť kTomasovi Brownovi, sa môže javiť cestopis Prstence Saturna, takpovediac, nemožne. Dôvodov je viacero.
Základnou kategóriou, bez ktorej si cestopis nemožno predstaviť, je priestor. Krajina, oktorú sa cestujúci zaujíma. Vzhode stým autorova „anglická púť“ môže prvotne signalizovať, že by mala mať jasne určený región – východoanglické grófstvo Suffolk. No nie je to tak. Rozprávač príbehu sa síce po Anglicku poneviera, no myseľ mu väčšinu času ubieha mimo Británie: do Holandska, Ruska, Švajčiarska, Konga, Číny atak ďalej. Zpúte po Anglicku sa tak stáva skôr púť podivergentnommyšlienkovom svete rozprávača. Stým súvisí aj iný problém. Kým vcestopise určuje výber tém trasa cesty, vprípade Prstencov Saturnu si rozprávač vyberá témy, ako mu napadne, ajednotlivé, vzájomne nesúvisiace epizódy sa neštíti prepájať plano premosťujúcimi vetami typu „patrí sa na tomto mieste ešte spomenúť“. (s. 104)
Cestopisu je zároveň vlastná podoba denníkových zápiskov a za denníkom zasa zvyčajne, pochopiteľne, cítiť jeho autora. V Prstencoch Saturnu, hoci formálne zastrešeného ich-formou, subjekt úplne vypadáva. Rozprávač na nás rozpráva nepretržite, no nevieme o ňom takmer nič. Mohli by sme ho síce stotožniť s autorom W. G. Sebaldom, vtexte ktomu existujú silné indície, ale bola by to školácka chyba. Autor svojho rozprávača vedome rozpúšťa vo svete vôkol a využíva na to rôzne sofistikované stratégie. Napríklad, postavy, o ktorých rozprávač rozpráva – a že ich je poriadne veľa –, necháva bez uvedenia či priamej reči rozprávať takisto v ich-forme.Čitateľ sa tak vie poľahky strácať v tom, kto vlastne rozpráva.
Ďalšia komplikácia spočíva v tom, že miesta na anglickom pobreží, ktoré pútnik navštevuje, ho asociačne neodvádzajú len do iných kútov sveta, ale aj do iných časových rovín. Výsostnú úlohu pri tom má minulosť a spomienky. Všetko, čo pútnik stretáva, sú veci, ktoré zanikli či zanikajú. Zrútené budovy, kaštiele či kostoly, schátrané mestečká, vyľudnené pláže, zdevastované lesy, skrátka veci, ktoré „chcú zotrvať na mieste, kde majú za chrbtom svet a pred sebou prázdno.“ (s. 62) Budúcnosť neexistuje, zámer cesty absentuje. Absolútne dominantnou témou knihy je ničota a ničenie, smrť a zanikanie, či už individuálne, alebo kolektívne, ľudské aj neľudské, materiálne inemateriálne, zanikanie každého druhu.
Cestopis nekrológ
Čo je však nesmierne zaujímavé, čitateľ môže objaviť v Prstencoch Saturna smrť a zanikanie aj v nečakaných súvislostiach, na nepredvídaných miestach a to mu tak dokáže spôsobovať nielen ťaživý, ale zároveň aj blažený pocit. Rozprávačovi stačí sústrediť sa napríklad na niečie hapkanie, aby ho to priviedlo kdiagnóze zániku. Tak o jednej z mnohých, nie podstatných postáv, ktoré na svojej púti stretáva, vraví: „Tvár sa mu vtedy nezriedka skrivila grimasou, na čele sa od vypätia perlil pot a rýchlo zo seba vyrážal slová, čo svedčilo o hlbokých vnútorných zábranách, takže sa dalo vytušiť, že jeho srdce dotlčie predčasne.“ (s. 201)
V časti venovanej holokaustu sa zasa sústredí predovšetkým na zánik, nečakane, tých preživších: „Mnohé deti, ktoré transport prežili, od hladu zjedli lepenkovú tabuľku s osobnými údajmi, ktorú mali prevesenú na krku, a tak v krajnom zúfalstve vymazali svoje mená.“ (s. 111)
Sebald dokázal do čiernočiernej hmly rozpustenej vmyšlienkovom svete svojho efemérneho rozprávača zamiešať širokú škálu jej najrôznejších odtieňov, vďaka čomu vtéme smrti azániku objavil jedinečnú poetickosť. Bez toho, aby smrť príliš priamočiaro zbavil jej ťaživosti anahrádzal ju nejakou duchovnou alternatívou.
Erudovane fabulovaný cestopis
Aby sme však nezavádzali slovom poetickosť, potenciálneho čitateľa treba upozorniť na ďalšiu kľúčovú charakteristiku tejto knihy. Jej štýl je až krvopotne, reportážne faktografický. Za textom cítiť enormnú erudíciu a zároveň snahu o túto erudíciu sa podeliť (ak sme hovorili, že o rozprávačovi nevieme takmer nič, predsa len sa na istom mieste dozvieme, že je pedagógom). Autor objavuje poetickosť vnevšednom variovaní tém osmrti, ale aj vďaka inscenovaniu akéhosi „výskumu“, vrámci ktorého rešeršuje neznáme, skutočne exkluzívne príbehy zminulosti.
Pútavosť Sebaldových výskumov sa dosahuje aj zásluhou pozoruhodnej rozprávačskej stratégii odkladania významu. Kapitolu číslo VI. začína napríklad poznámkou onefunkčnom „úzkom železnom moste neďaleko pobrežia medzi Southwoldom adedinou Walberswick“ (s. 149), po ktorom vminulosti jazdil úzkokoľajný vlak. Následne sa vmyšlienkach presunie do vojnových konfliktov v Číne 19. storočia, zahltí čitateľa kvantom informácií, vktorých nie je ťažké sa stratiť, anapokon súvislosť medzi mostom vAnglicku avojnovými konfliktami v Číne odhalí až o značný počet strán neskôr, vchirurgicky presnom momente rozprávania, ktorý zapôsobí na čitateľa ako osvietenie. Tento postup sa opakuje vcelej knihe, pretopoučený atrpezlivý čitateľ začne postupom času vnímať informačne presýtené kapitoly ako daň za pointu, ktorá napokon vždy príde. Na knihe je tak pútavé predovšetkým to, čo všetko sa čitateľ dozvie aakým spôsobom sa to dozvie.
Jedným dychom treba dodať, že kniha Prstence Saturnu je explóziou kreativity na tému ničoty, zániku asmrti. V tejto téme si je celkom istá a predstavuje nám ju vďaka poctivej, až encyklopedickej erudícii celkom presvedčivo. K čitateľovi sa však zároveň dostáva kniha, ktorá si vlastne ničím nie je istá, ktorá o ničom nie je presvedčená. Napokon, ešte raz ksúvislosti medzi mostom vAnglicku avojnovými konfliktami vČíne: napriek tomu, že objavenie nečakaných dejinných súvislostí medzi týmito dvomi vzdialenými fenoménmi je dobre vypointované, nemá povahu exaktného, nespochybniteľného faktu, ale naopak, rozprávač si túto súvislosť iba „predstavuje“: „Predstavujem si, že dvorný vláčik sobrázkom čínskeho draka, ktorý neskôr premával medzi Halesworthom aSouthwoldom, bol pôvodne určený pre nasledovníka Kuang-sϋ, lenže napokon sa od objednávky odstúpilo, keďže mladý cisár začal vpolovici deväťdesiatych rokov podliehať vplyvom reformného hnutia, podporovali ho astále viac protirečil zámerom Cch´-si.“ (s. 165)
Uvedený príklad pekne ilustruje Sebaldovu poetiku – dlhé súvetie, informačne nasýtené, poučené apredsa tu ide len onevinnú predstavu, ofabuláciu. Okrem predstavovania si dejinných súvislostí si ich rozprávač aj domýšľa, fantazíruje onich, sníva sa mu onich alebo ich rád ponecháva vnáznaku, ktorý nedokáže prekročiť tieň vlastného nevedomia. Vinom príklade, keď cestuje rozprávač do Holandska len kvôli jednému jedinému obrazu – Lekcia anatómie Dr. Tlupa, ktorému sa tiež výskumne venuje avprvej kapitole Prstencov Saturnu mu aj venuje dominantný priestor –, po príchode do holandskej galérie rozprávača tento obraz jednoducho nezaujme, rozruší ho, nevie sa pri ňom sústrediť asvoju pozornosť tak obráti na celkom iný obraz.
Angažovaný cestopis
dzá Prstence Saturna je opoznávaní dejín inemožnosti poznania, osmrti, ničote azanikaní... ale bolo by to nakoniec tak trochu vágne anepresné. Próza nepredstavuje lennejakú voľnomyšlienkársku knihu úvah ouniverzálnych a nadčasových témach. Má svoj cieľ, je kritická ajej kritika má jasného adresáta. Je ním západná tradícia racionalizmu apredovšetkým osvietenstva, vktorom zohráva Anglicko ako kolíska empirizmu kľúčovú úlohu, a toso všetkými dôsledkami vrátane moreplavectva, spejúcemu ku kolonializmu akolonializmu a spejúcemu kdvom svetovým vojnám. Prstence Saturna sú tak síce implicitne, ale bez pochybností svojbytným typom angažovaného písania.
Ztohto hľadiska v prípade Sebaldovej prózy o cestopis nakoniec, pravdepodobne, ide. Iba sa problematizuje otázka, čo znamená písať cestopis po skúsenostiach sosvietenstvom spejúcim až kholokaustu, sosvietenstvom, ktorý srenesanciou ako svojím predskokanom samotný žáner cestopisu vyprodukoval. Sebald nám ukazuje, že ak človek nechce negatívne i katastrofické dôsledky vlastnej intelektuálnej tradície prehliadať, musí uznať, že „tradičný“ cestopis ako žáner spoznávania „cudzieho“ miesta v20. storočí ďalej nie je možný.
Daniel Domorák (1990)
Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, slovenskú a nemeckú literatúru. Pokračoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Pracoval pre . Tvorivo sa podieľal na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna v kultúrnom centre Malý Berlín. Momentálne pracuje na Hrade Červený Kameň ako produkčný a dramaturg. Je moderátorom podcastu Knižná revue.
