��������

Andreas prichádza do dediny pod Alpami začiatkom 20. storočia za smutných okolností. Jeho mama zomiera na suchoty a násilnícky strýko sa ho ujíma len preto, že dieťa má na krku zavesený kožený meštek s bankovkami. Andreas sa v prostredí, kde sa telesné tresty udeľujú bezdôvodne, rýchlo naučí, že je lepšie mlčať. Už v detstve je taký silný, že je úplne ticho aj v momentoch, keď ho strýko mláti trstenicou. Pri jednej bitke však z neho statkár Kranzstocker spraví v očiach dedinčanov mrzáka. Pre zle zrastenú stehennú kosť bude celý život krívať.��

Pár rokov po tom, ako sa krutému opatrovateľovi konečne vzoprie, dokríva Andreas až do kancelárie firmy Bittermann & synovia, aby sa stal súčasťou veľkej premeny svojho dovtedy nedotknutého údolia. Chce si, podobne ako iní chlapi z dediny, zarobiť na stavbe lanovky. Andreas toho veľa nenahovorí, ale ozve sa vždy, keď treba. Predáka sebavedomo presvedčí, že krívanie vykompenzuje svojou obdivuhodnou silou. „Žiaden alkohol, žiadne kurvenie, žiadne odbory. Zajtra o pol šiestej nástup do práce,“ oznamuje mu presvedčený vedúci. Funkčná lanová dráha ho až do konca života napĺňa hrdosťou, spokojnosť však nachádza v každej práci, ktorej sa chytí – či už ako pomocná sila u statkárov, alebo, neskôr v živote, ako horský sprievodca pre turistov z miest. Tu sa však jeho istoty končia.

Robert Seethaler niekedy na pár stranách preletí desaťročiami, inokedy podrobne vykreslí�� scénu s citom pre dobový detail, s akým pracuje Wes Anderson. Kým však filmy amerického režiséra ladia s tempom dnešnej doby, preplnenej podnetmi, rytmus piateho románu rakúskeho spisovateľa umožňuje sústredené prežívanie každého slova. Napokon, v ére neustáleho prekrikovania sa v hlave často najdlhšie rezonuje ozvena zašepkaného. Autor, ktorý sa okrem písania venuje i herectvu (jeho azda najznámejšou úlohou je, zhodou okolností, postava málovravného horolezca Lucu v snímke �ѱ�����Dz�ť od Paola Sorrentina), bol v roku 2016 za Celý život nominovaný na The Booker Prize International. Porotcovia písali, že ide o „nežný príbeh hľadania dôstojnosti a krásy v samote“. Samota je však len jedným z motívov knihy. Ďalším sú zmeny a adaptácia na ne. Svet okolo Andreasa sa mení – zo statkárov v údolí sa po príchode lanovky stávajú hostinskí a hoteliéri. Starosta dediny vystavuje po vojne na fasáde namiesto vlajky s hákovým krížom muškáty. A v televízii Andreas vidí ľudí, ktorí sa prechádzajú po Mesiaci. To sú však len kulisy; veľké dejiny sa hrdinu dotýkajú menej ako tie osobné či lokálne. Jedna z jeho mála ciest mimo alpského údolia ho ako vojaka Wehrmachtu dovedie cez Kaukaz až do gulagu. Ale na sklonku života sa osemročné utrpenie v ruskej zime scvrkne na pár zábleskov v pamäti, kým spomienka na oveľa kratší ľúbostný vzťah sa v jeho mozgu prevaľuje a rozťahuje ako ranná hmla v horskom údolí. Rana trstenicou, ktorá z neho spravila kaliku, bola len jedna z mnohých, ktoré mu život za viac ako sedemdesiat rokov uštedril, no opustený Andreas na staré kolená cíti naplnenie. Jeho receptom nie je pozitívne myslenie ani iné poučky z motivačnej literatúry. Straty sú pre neho nenávratné a citeľné aj po rokoch. Presne ako strata ruky jeho kolegu Grollerera pri nehode na stavbe lanovky. „Je teraz Grollerer ešte Grollererom?“ spýtal sa Andreasa po nehode ďalší z kolegov. „Prečo by nie, akurát je teraz jednorukým Grollererom.“ „A keby mu strom odtrhol obe ruky?“ „Tak aj vtedy.“ „A keby mu odfaklil povedzme obe ruky, obe nohy a polku hlavy?“ „Pravdepodobne by bol aj potom stále ešte Grollererom... Nejako.“ Náhle už si nebol taký istý. Už od prvých riadkov knihy, v ktorých sa Andreas od chorého pastiera dozvedá, že „smrť je Studená žena“, je jasné, že tá najdôležitejšia z adaptácií sa bude týkať prijatia smrti. Cudzej i tej vlastnej.

A čo všetko možno Andreasovi odobrať, aby bol stále Andreasom? V závere knihy, keď sa ako starec spontánne rozhodne nakrátko opustiť domov a vyraziť do sveta, sa zdá, že takmer všetko okrem jeho údolia. „Tak dlho nebol preč, že zabudol, aký je to pocit, keď sa človek vracia domov.“ Možno sa odpoveď skrýva v tom čarovnom mieste. A možno nie, ozýva sa v hlave šepot ešte dlho po tom, čo zavriete Celý život.