��������

Hlavný bezmenný hrdina Úkrytu času sa zoznámi s Gaustinom, o ktorom netušíme, či je skutočný alebo iba hrdinova mystifikácia, jeho alter ego. (Mimochodom, Gaustin je postava, ktorá sa vinie celým Gospodinovým dielom, je v básňach aj románoch a autor sa netají jeho autobiografickými črtami.) Čoraz viac ľudí trpí rôznymi formami straty pamäti, ktoré sa šíria ako epidémia: alzheimer, demencia... a Gaustin príde s nápadom, ako pacientom pomôcť. Nie ich vyliečiť, ale trochu im uľaviť od strachu a úzkosti zo sveta, ktorý nespoznávajú a v ktorom nemajú budúcnosť: zariadiť izby vecami z doby, ktorú si najlepšie pamätajú. Pacienti sa v konkrétnej minulosti cítia doma, dokážu normálne fungovať, rozhovoria sa. Ako vraví Gaustin, aj nevyliečiteľne chorí majú nárok na šťastie.

Samozrejme, minulosť a kolektívna pamäť sa veľmi líšia v závislosti od krajiny. Napríklad, kým v západnej Európe predstavovali éru diska 70. roky, v krajinách za železnou oponou to boli 80., nové trendy sem prenikali so značným oneskorením. Líšia sa aj rekvizity. Hudba a vône sú veľmi silným spúšťačom spomínania, preto sa okrem nábytku kladie dôraz napríklad na správnu značku cigariet či správny model tranzistora.

Neskôr však prejavia záujem o túto službu aj zdraví ľudia. Návraty do minulosti vyústia do celoeurópskeho referenda, pretože do minulosti sa chcú zrazu vrátiť celé národy. Každý sa snaží nájsť to správne desaťročie v duchu hesla Make [dosaďte krajinu] great again (doslova Spravme [našu krajinu] opäť veľkou). Pritom dôraz je na slove „again/opäť“, akoby každá krajina už svoje veľkolepé obdobie zažila; stačí sa doň vrátiť a všetci budeme spokojní a šťastní.

Jedným z prvých príznakov straty pamäti je strata vízie budúcnosti a z nej vyplývajúca neschopnosť plánovať, čo vedie k strnulosti až apatii. Vtedy je jednoduché upnúť sa k veľkolepej minulosti. V osobnej rovine je takýto návrat nevinný, ak si človek nechá otvorené dvere a môže sa kedykoľvek vrátiť. Na úrovni krajiny je čosi také nanajvýš nebezpečné a zničujúce, história takýchto období je zákonite idealizovaná, skreslená, na mnohé veci sa cielene zabudlo, pamätá sa len to „pekné“. „Nič nedokáže lepšie privolať minulosť ako gýč.“ (s. 190) Zrazu sa v uliciach európskych miest čoraz častejšie objavujú kroje. „Postupne začali v kroji chodiť všetci ministri, až sa napokon zasadnutia vlády začali ponášať na posiedky.“ (s. 123)

Obchodovanie s minulosťou

Mytologizovaná minulosť sa šíri ako nákaza. „Európa, ktorá si myslela, že po niekoľkých ťažkých stratách rozumu v XX. storočí už disponuje celkovou rezistenciou voči istým obsesiám, nacionalizmom a pod., bola v skutočnosti medzi prvými, čo sa vzdali.“ (s. 121) Hlasnejšie sa ozývajú heslá „Maďarsko Maďarom“ či „Bulharsko troch morí“, každá krajina má to svoje.

V Bulharsku, ktoré musí byť vždy výnimočné, sa treba rozhodnúť dokonca medzi dvoma obdobiami, jedným z dávnejšej minulosti a jedným celkom nedávnym, pre mnohých stále živým. Všade sa objavujú rekonštrukcie historických udalostí, ktoré naberajú absurdné rozmery, a ľudia sa nechávajú strhnúť. Hneď sa nájdu podnikaví jedinci, ktorí tieto „zážitkové“ akcie organizujú. Divadlá zrazu nemusia nič inscenovať, len poskytujú rekvizity, staré zbrane a kostýmy, herci sa menia na historické postavy.

Do referenda sa zapoja všetky európske krajiny, dokonca aj neutrálne Švajčiarsko. Je veľmi zaujímavé sledovať celý rozhodovací proces, ako si národy vyberajú to svoje „šťastné“ desaťročie; prekvapivo sa nájdu aj také, ktoré uvažujú nad obdobím druhej svetovej vojny, mnohé, naopak neprekvapivo, prepadajú spomienkovému optimizmu na časy totality. „Rozpráva, že sme nedostatočne vysvetľovali mladým, čo znamenal komunizmus so všetkými hrôzami a lágrami, a preto ho celé jedno pokolenie vníma už len ako lifestyle.“ (s. 163) Minulosť, ktorá spočiatku slúžila na terapeutické účely, sa stáva predmetom konzumu, podnikania a politiky.

Pri tejto téme sa Gospodinov venoval obšírnemu výskumu, aby skúsil naozaj fundovane odhadnúť výsledky hlasovania. Pýtal sa ľudí z daných krajín, pýtal sa svojich prekladateľov. Naštudoval si štatistiky (napríklad vekové skupiny ľudí, ktorí v danej krajine chodia najaktívnejšie voliť, následne uplatnil teóriu, že najšťastnejší si pripadali, keď mali dvadsať, a pustil sa do výpočtov) a miestne dejiny, no nevynechal ani populárnu kultúru. „Bola v tom istá nespravodlivosť – máš voliť čas, v ktorom bude žiť nasledujúce pokolenie. To sa však deje pri každých voľbách.“ (s. 245)

Príbehy ako protilátka

Gospodinov vydal svoj román Úkryt času v roku 2020, no nápad naň nosil v hlave už dlhé roky predtým. Začal ho však skutočne písať, až keď v roku 2016 vyhral prezidentské voľby v USA Donald Trump, pretože jeho výhru vnímal ako stimul nacionalistických nálad a povzbudenie populistických hnutí aj inde vo svete; druhý spúšťač preňho predstavoval brexit. Vlády zrazu namiesto žiarivej budúcnosti sľubujú žiarivú minulosť a to ho znepokojilo. Pseudokroje, veľké heslá, symboly, gýč, národní hrdinovia, hlavne všetko naše – domáce: „Ukázal na firemný kalendár na stene, na ktorom chán Asparuch vznešene sedí na koni a žuje kúsok sušeného mäsa, ktorý akoby bol práve odtrhnutý z toho istého zvieraťa. Chuť Veľkého Bulharska. A nižšie trochu menšími písmenami: z bulharského mäsa.“ (s. 189) Ako sa autor vyjadril v rozhovore pre knižný podcast Between the Covers, „Nacionalizmus, všetok ten gýčový nacionalizmus je ako upír. Nacionalizmus je upír, ktorý pije krv minulosti. Žije vďaka veľkolepej minulosti.“ A ešte: „Keď sme sa dozvedeli, že Trump vyhral, moja dcéra spala a moja manželka sa rozplakala. Vtedy som si uvedomil, že politika je veľmi osobná. ... V novembri 2016 sa čosi zmenilo. Myslím, že vo vzduchu zrazu visela úzkosť.“

A práve s touto úzkosťou, ktorá sa odvtedy už len stupňuje, pracuje aj v Úkryte času. Jeho román nesmeruje z bodu A do bodu B, občas sa v ňom čitateľ stráca a opäť sa nachádza. Podľa autora „V románe o strate pamäti (osobnej aj kolektívnej) to ani inak nejde.“ Je nabitý iróniou, neoddáva sa lacnej, nekritickej nostalgii, ale priamo i nepriamo sa vysmieva falošnej hrdosti na minulosť. Autor v ňom ukryl veľa odkazov na svoje aj cudzie diela, každá časť knihy sa začína viacerými citátmi, pričom cituje aj z fiktívnych spisov svojej postavy Gaustina. Čitateľ sa poteší každej alúzii či narážke, ktorú spozná, ale zážitok z knihy nijako neumenší ani to, ak niektoré neidentifikuje.  

V prvom rade je to však bulharský román, a tak je slovenskému čitateľovi veľmi blízky svojím pohľadom na svet, istou bezútešnosťou a bezvýchodiskovosťou, ale aj humorom, občas čiernym, inokedy zas absurdným. Nájdeme sa v jeho osobnej pamäti, napríklad v scéne, v ktorej sa protagonista oddáva spomienkam na detstvo: ako sedemročný chlapec sa stratí v dave v cudzom meste, a keď ho matka konečne nájde, namiesto dojímavého uplakaného objatia mu struhne dve zauchá. No nájdeme sa aj v tej kolektívnej, napríklad keď hrdina opisuje, ako sa pokúsil založiť múzeum socialistickej Štátnej bezpečnosti. Vypracoval projekt, našiel priestor, vysvetľoval, prečo je niečo také veľmi potrebné, „no a keď sa to malo realizovať, všetci dali od toho ruky preč, vraj nemáme rozdeľovať spoločnosť, teraz na to nie je vhodná chvíľa ... Nemôžeš založiť múzeum niečoho, čo ešte nepominulo.“ (s. 164) Tu (a nielen tu) autor čerpal z vlastnej skúsenosti; sám sa aktívne snaží o reflexiu socialistickej minulosti aj takýmito aktivitami, ale napríklad aj spolu s ďalšími autormi zostavil antológiu s témou socializmu, v ktorej sa nachádza 171 osobných príbehov. Verí totiž, že práve konkrétne príbehy sú protilátkou proti idealizácii a ideologizácii histórie.