��������

Od ostatného slovenského knižného vydania jeho diel uplynulo vyše šesťdesiat rokov. Treba ho však  čítať znovu, po novom a o to lepšie pochopiť tohto ukrajinského génia. Slovenský čitateľ teraz môže Ševčenkovu poéziu lepšie spoznať prostredníctvom zbierky A žijem ďalej, ktorú vydal Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku v preklade Mariána Hevešiho. V jeho preklade vyšli výbery z tvorby Pavla Tyčyny Zlatý hlahol (1974) a Ivana Franka Prečo sa nikdy neusmeješ (1979). Oba preložil spolu s Jánom Zamborom. Prekladal aj ukrajinských básnikov na Slovensku a ukrajinské ľudové rozprávky.

Na Slovensku sa meno Tarasa Ševčenka objavilo v roku 1881, keď v Národných novinách vyšiel článok Sama Bodického pod názvom Spevec Ukrajiny. O pätnásť rokov neskôr Slovenské pohľady publikovali Ševčenkovu báseň Míňajú dni, míňajú noci v preklade Izi­dora Somolického. To bolo všetko, čo sa v 19. storočí zjavilo v slo­venskej tlači o Tarasovi Ševčenkovi, hoci v Česku v tom čase články o ukrajinskom kultúrnom a literárnom živote už neboli zriedkavosťou. Príčiny treba vidieť nie­len v sociálno-politickej situácii, v ktorej sa nachádzalo Sloven­sko ako súčasť rakúsko-uhorskej monarchie, ale predovšetkým v rusofilných názoroch mnohých významných predstaviteľov slovenského literárneho života.

K Ševčenkovi sa v roku 1911 vrátil Juraj Slávik na stránkach časopisu �ʰ�ú��� a začiatkom 30. rokov Štefan Krčméry v Slovenských pohľadoch. V roku 1959 vyšiel prvý výber zo Ševčenkovej tvorby Dumy moje, druhý diel Struny srdca v roku 1962 a predtým aj Ševčenkova divadelná hra Nazar Stodola. Prvým pokusom spracovať materiály o prenikaní diel Tarasa Ševčenka do Čiech a na Slovensko bola monografia Michala Molnára Taras Ševčenko u Čechov a Slo­vákov (SPN, oddelenie ukrajinskej literatúry, 1961).

Ševčenko sa teraz vrátil. Svojho času bol na Majdane, teraz je medzi vojakmi, ktorí bojujú proti ruským okupantom. Smelo môžeme hovoriť o nadčasovosti poézie T. H. Ševčenka. Akoby tie básne písal len včera.