��������

Novela tematizuje konflikt dvoch bratov, Luigiho a Alfreda Balmovcov, ktorých po samovražde otca spája len dedičstvo – rodný dom v horskej oblasti Fontana Fredda. Samotná dedina má v tom čase už len sedem obyvateľov a symbolizuje odľahlé miesto, život na periférii, doslovne pod názvom Spálený les, ktorého pokračovaním je údolie pozdĺž rieky Sesia. Dobrodruh Alfredo prichádza z Kanady, kde viedol osamelý spôsob života, a naruší tak navonok ustálený poriadok spoločenstva.

Karamazovský námet konfliktu diametrálne odlišných bratov sa v literatúre využíva často, u Cognettiho, našťastie, neskĺzava do neželaného klišé. Obaja bratia sú modelovaní uveriteľne, kontrastne, ale nie prvoplánovo: starší Luigi vo funkcii muža zákona – lesného strážnika – sa vždy usiluje urobiť správne rozhodnutie, mladší Alfredo je nezávislý dobrodruh prekračujúci zákon a pravidlá. A predsa to nie sú jednoznačné charaktery: Luigim často zmietajú obavy a pochybnosti, Alfredo koná pudovo, ale je to práve on, kto bojuje za úprimnosť a pravdivosť medziľudských vzťahov: „‚Ale vieš, čo by som si prial?‘ ozval sa Alfredo. ‚Čo?‘ ‚Aby ma môj brat objal alebo sa so mnou pobil, vyber si. Ale niečo ozajstné.‘

Fredo naňho hľadel tými podliatymi očami. Rozrušenými, ale nie zúrivými. Očami človeka úprimnejšieho ako on. Našťastie v tej chvíli vyšiel von chlap, aby sa vymočil, a Luigi mohol odvrátiť zrak.“ (s. 57) Autor však drámu dvoch bratov uvádza aj v symbolickej rovine – pri narodení detí otec vysadil smrekovec a jedľu a tým pomyselne určil ich ďalšie smerovanie: „Ty, smrekovec, si predurčený rásť na slnku, ťahať sa do výšky, tvrdý a krehký, a kolísať sa vo vetre. Ty, jedľa, budeš naopak rásť v tieni, ale silný a húževnatý, a ihličie ťa bude aj v zime chrániť pred mrazmi. To som ja.“ (s. 68)

Ako silný motív textu je všadeprítomná bolesť – vidíme ju pri naturalistických scénach smrti zvierat (dokonca aj pytliactvo, ktorým sa živil ich otec, je forma násilia) –, ktorá sa rozširuje aj na ľudí: otec spácha samovraždu, Alfredo zabije v afekte sekerou muža.

Cognetti uplatnil v novele zaujímavé rámcovanie: v úvode vstupujeme do násilných obrazov vraždiaceho psa ako zástupného symbolu deštruktívnosti a neriadenej pudovosti, ktoré sú v texte ďalej rozvinuté najmä na pláne postavy Alfreda. V závere narušiteľ ustáleného poriadku odchádza, zanechávajúc za sebou spúšť: podpáli rodný dom, vytne jedľu. Záverečná kapitola je lyrickým presahom – ide o upravenú báseň podľa textu waleského barda zo 6. storočia a píše sa v nej o prepojení stromov a ľudí, čím sa symbolicky završuje príbeh a vzdáva sa akýsi hold nespútanej sile prírody. Dej je však stále otvorený a ako čitatelia môžeme uvažovať o ďalšom vývoji osudov postáv.

Autor si pre ľahší prienik do vnútra postáv volí striedanie troch rozprávačských techník, z pozície Luigiho, Alfreda a Luigiho ženy Elisy, a tak odhaľuje ich skryté motivácie. Do odťažitého priestoru vchádza aj ženská postava, ktorá sa z osobnostného nastavenia bratov akosi vyčleňuje a aj sama si uvedomuje, že občas túži po komfortnejšom živote v meste. Príroda je vykreslená ako neľútostná, ale aj v tomto kontexte podlieha civilizačným zmenám: kvôli výstavbe lanovky sa má vyklčovať veľká časť lesa. Celkový obraz prírody tak pomáha vykresliť inštinktívnosť a pudovosť aj akési telesné pnutie, na ktoré v texte často narážame. Rozvíja sa tu koncept ťažkého horalského života, ale aj ontologická téma predurčenia a slobodnej vôle. Môžeme mať svoje životy pod kontrolou alebo sme determinovaní prostredím, genetickým zaťažením a okolnosťami, ktoré nás obklopujú? Čo je vlastne lepšou voľbou? Slobodne, ale bezohľadne ísť za svojou vidinou šťastia ako Alfredo alebo podliehať zmenám a povinnostiam ako Luigi, ktorý je priam zrastený s rodným krajom?

V doslove Cognetti spomína vlastné inšpiračné zdroje v čase dospievania, ktoré ho podnietili k napísaniu knihy – hudba Brucea Springsteena, drsný kraj Nebrasky, ale aj poviedky Raymunda Carvera. Prostredie horalov je tak trochu jeho súkromnou Nebraskou a premieta sa aj do jeho skutočného života (je známe, že autor veľkú časť roka trávi v horskej dedine).

Krátky žáner novely umožnil autorovi dostatočne čitateľa vtiahnuť do deja a zároveň majstrovsky vykresliť vnútorné pnutia. Text má zároveň univerzálnejší presah a uspokojí aj náročnejšie čitateľstvo. A čo sa ukrýva dolu v údolí? Predovšetkým surová, nepreniknuteľná, skutočná bolesť.