Recenzia
Andrea Olejárová
20.01.2025

V zajatí stereotypov

Francúzsky filozof Michel Foucault tvrdil, že i ten najmenší záblesk pravdy má svoju politickú podmienenosť. Zdôraznil tak, že nemožno oddeliť pravdu od moci, pretože kto má jedno, má aj druhé. Zdenka Kollárová vo svojom debute s názvom Vaky vykresľuje práve taký princíp umelých kultúrnych konštruktov, akými sú rodové roly a očakávania s nimi spojené. Vo svete, ktorý líči na takmer dvesto stránkach, sa odhaľuje panoptikum najextrémnejších stereotypov o mužoch a ženách, ale v opačnom garde.

Postava úspešnej novinárky Zory žije v realite, kde sú ženy vnímané ako rozhodné, ambiciózne, súťaživé, pragmatické a racionálne líderky. Veda sňala z ich bedier požiadavku porodiť dieťa, pretože prišla s nápadom rodiacich vakov, ktoré sa implantujú mužom. Tento dar však mužské pokolenie uväznil v potrebe obetovať sa pre rodinu. Muži sa začali považovať za nežnejšie, slabšie, citlivejšie pohlavie, ktorému chýba „ženská” dravosť pretlačiť sa dopredu. Upierajú sa im tak príležitosti na sebarealizáciu, pretože ich brzdia očakávania spojené s udržiavaním domácnosti a výchovou dieťaťa. Na fakt, že to ešte donedávna bolo presne naopak, sa prekvapivo rýchlo zabudlo. Zora sa však ocitne v sociálne veľmi nevhodnej, ba dokonca nelegálnej pozícii, keď musí sama priviesť na svet svoje dieťa. Postupne tak odhaľuje tajomstvá minulosti aj prirodzené schopnosti vlastného tela.

Autorka otvára niekoľko zaujímavých a provokatívnych tém, ktoré v našej súčasnosti rezonujú azda väčšmi než kedykoľvek predtým. Poukazuje na to, ako systematická propaganda dokáže účinne manipulovať s verejnou mienkou pri chápaní pojmu „normálnosti“. Opäť sa možno obrátiť na Foucaulta, podľa ktorého pravdu v spoločnosti neurčuje objektívna realita, ale skôr súbor noriem a diskurzov, prezentujúcich dominantné mocenské štruktúry ako jediné správne chápanie sveta. Jedným príkladom za všetko je skloňovanie povolaní v mužskom rode, ktoré považujeme za neutrálnu formu oslovenia. V tomto fiktívnom univerze sa však miesto označení lekár či novinár stretneme s termínmi ako mužská novinárka alebo mužská lekárka. Hoc sa čitateľ môže nad niektorými hyperbolizáciami pousmiať, stávajú sa dobrým východiskovým bodom uvažovania o rozdielnych očakávaniach od mužov a žien. Koniec koncov, režim pravdy znamená, že to, čo spoločnosť považuje za prirodzené, správne a dokonca nemenné, zodpovedá konkrétnemu historickému obdobiu. V duchu tejto idey kniha prezentuje rodové roly ako umelé, dokonca vynútené. Príbeh teda úlohy obracia, aby demonštroval, že jazyk i spoločenský úzus zohrávajú kľúčovú rolu pri formovaní myslenia ľudí aj presadzovaní a udržiavaní moci.

Nemenej zaujímavá je otázka tabuizácie ženského tela. V knihe je ženský pôrod stigmatizovaný ako neprirodzený a nebezpečný, čo je extrémny príklad šírenia strachu alebo legiend okolo „ženských záležitostí“. Tento striktný postoj slúži v príbehu zároveň ako ospravedlnenie pre vykonštruované pravidlá, ktoré presadzuje spoločnosť. Aktuálna verzia patriarchálnych noriem je prevrátená, no podobne obmedzujúca. Postavy sú tlačené k tomu, aby ich biologické a reprodukčné procesy zostali súkromnou, dokonca hanlivou témou. Na druhej strane daný fiktívny systém udržuje kontrolu nad telom a životnými voľbami jednotlivcov prostredníctvom šírenia negatívnych mýtov.

Musím však konštatovať, že autorka akoby nedôverovala svojim čitateľom, pretože namiesto toho, aby ich nechala samostatne objavovať medzi riadkami významy, podsúva im doslova všetko niekoľkokrát. Bez nuáns a neustálym opakovaním informácií či myšlienok sa kniha rýchlo vyčerpáva, čo spôsobuje, že pôvodne zaujímavý koncept sa stáva monotónnym, dokonca únavným. Jedným z najväčších problémov je absencia gradácie. Miesto napätia a emocionálneho vývoja autorka často skĺzne k opakovanému vyobrazeniu tých istých situácií alebo motívov bez akéhokoľvek posunu v príbehu. Zaujímavé vrcholy deja slúžia len ako ďalší priestor na repetitívne úvahy o mužsko-ženských stereotypoch a hierarchickom rozdelení spoločnosti. Kniha nevyužíva potenciál silnej metafory a namiesto hlbokého príbehu ponúka predvídateľné moralizovanie. Vyznanie posolstva by nepochybne nabralo na sile, ak by sa autorka sústredila skôr na rozvíjanie postáv a dynamiky medzi nimi než na povrchné opakovanie základných téz.

Románu sa nedá uprieť, že otvára pálčivé a citlivé otázky, ktoré však už nemožno odsúvať na okraj záujmu. Hoci ide o osviežujúci nápad využiť vedecko-fantastický žáner, prístup k látke je príliš zjednodušený a schématický na to, aby priniesol údernú spoločenskú kritiku. Opakovaním rovnakých argumentov bez prehlbovania deja sa totiž prvotná idea míňa účinku. Nevylučujem však, že kniha prináša zaujímavé pasáže, ktoré podnecujú do diskusie. Je len škoda, že sa nestala ostrejšou a presvedčivejšou výpoveďou.