��������

V prestížnom nezávislom kníhkupectve Sens v Kyjive sa drží v rebríčku najčítanejších kníh aj na začiatku roku 2025. Preklad Levkovej románu čerstvo vyšiel vo vydavateľstve Dajama v preklade Ondreja Hubinského, a tak ho môžu oceniť aj slovenskí čitatelia a čitateľky.

Prieskum reportérky

To, že autorka písala román desať rokov, cítiť hneď z prvej strany, kde príbeh odkrýva svet krymskotatárskeho jazyka, kultúry a komplikovaných dejín. Anastasia Levkova si urobila pozoruhodný prieskum.  Jej postavy rozprávajú krymskou tatárčinou a pripomínajú aj folklór a rozprávky. Ponárať čitateľstvo do sveta Krymu autorke určite pomohli reportérske skúsenosti. V jednom z rozhovorov sa priznala, že o knihe spočiatku rozmýšľala ako o veľkej reportáži o Kryme, keďže pozorovala, ako veľmi bol nepoznaný. Jej cieľom bolo od začiatku ukázať jeho krásy aj traumy svetu. Postupne si však uvedomila, že všetko, čo chce povedať, sa do reportáží nezmestí.

V mixe etník a kultúr

Príbeh sa sústreďuje na dospievanie etnickej Rusky Oxany. Vyrastá v rodine, kde sa nezvyklo komunikovať ani o sebe, ani o svojich pocitoch. Prejavuje sa to aj tým, že otec Oxanu bije a zakazuje jej prejavovať emócie, pretože je to podľa neho prejavom slabosti. Mamini rodičia prišli do Krymu z Ruska a na polostrove už ostali, jej dedo bol príslušníkom sovietskej tajnej služby KGB. Otcovi rodičia sú taktiež z Ruska, kde neskôr zomrú. Rodičia, samozrejme, od Oxany vyžadujú úspechy v škole a chcú, aby bola čo najlepšia. To sa napokon Oxane darí: je poctivou žiačkou, obdivuje literatúru a ovláda cudzie jazyky lepšie ako ľudia, pre ktorých sú materinčinou.

Ako dieťa sa Oxana kamaráti s Krymskou Tatárkou Alie. Malé dievča sa učí krymskú tatárčinu spolu s kamarátkou, čuduje sa jej kráse a otvorenosti inej kultúre. Doma sa však k návštevám svojej kamarátky nemôže priznať, lebo otec  a jej krymskotatársky dedo sa nenávidia. Vtedy sa malá Oxana stretáva s prvou traumou – cudzou, ale natoľko silnou, že sa s ňou sama empaticky stotožní. V Aliinej rodine sa medzitým neustále rozpráva o deportáciach z Krymu, o ťažkom živote Krymských Tatárov a nútenom sťahovaní, o náročnom návrate a o neprijatí na dnešnom Kryme. Podčiarkuje to, že porozumieť krymskotatárskej identite nie je možné bez pochopenia udalostí z roku 1944, keď Sovietsky zväz na príkaz diktátora Josifa Stalina násilne presídlil prakticky celú populáciu Krymských Tatárov z polostrova. Veľká časť deportovaných náročnú cestu neprežila a Krymskí Tatári aj vlády viacerých krajín túto udalosť považujú za genocídu.  Malá Oxana sa sama stretáva s nenávisťou k Rusom a na ploche celého románu sa s touto traumou snaží vyrovnať, a to aj tým, že informácie o svojej rodine skrýva aj pred najbližšími priateľmi.

Oxanina identita sa rýchlo vyvíja. Prechádza z obdivovania ruskej kultúry k obrovskému sklamaniu z Ruska a k zamilovanosti do ukrajinskej kultúry. Nakoniec sa z nej stáva, slovami jej priateľa Vlada, obhajkyňa Krymských Tatárov. 

Kniha pozostáva z troch častí: z dospievania Oxany a radikálneho vývoja jej identity, z nezdravého vzťahu Oxany s jej priateľom Vladom a z časti, ktorá opisuje Oxanin aktivizmus v roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym. V ukrajinčine sa román volá �ܲ��� Perekopom je zemlia.  Perekop je miesto, ktoré spája Ukrajinu s Krymom. Je to vynikajúca metafora, ktorá zachytáva nepochopenie medzi polostrovom a zvyškom Ukrajiny. Levkova túto metaforu aplikuje aj na vzťah Oxany a Vlada, keďže ide o nesmierne toxické partnerstvo bez schopnosti vzájomného porozumenia.

Vlad sa s ňou stále „intelektuálne” háda, ponižuje ju pre jej ruský pôvod, nerešpektuje ju ani pred svojimi kamarátmi. Oxana to aj po rokoch bude volať láskou. Z absolútne nepochopiteľných a nelogických dôvodov. Tretia časť románu opisuje predokupačné obdobie Krymu, protesty za vstup do Európskej únie po celej Ukrajine a následnú okupáciu. Táto kapitola je z celého románu najdynamickejšia. Dej sa vyvíja extrémnou rýchlosťou, rovnako ako udalosti na Kryme. Výpoveď Oxany sa strieda s dramaturgickými útržkami, znázorňujúcimi sfalšovanie referenda, únosy proukrajinských aktivistov, masové zvážanie provokatérov, známych ako „tituškov“, a ďalšie scény. Teraz sa príbeh Oxany píše sám, ona s kamarátmi stráca kontrolu a pozoruje dianie okolo seba.

Krym ako postava

Chcem oceniť slovenskú adaptáciu románu Bol raz jeden Krym, pretože zhmotňuje dôležitú zložku príbehov, rozprávok a legiend, ktoré formujú hlavnú postavu. Samotný Krym je v románe jednou z hlavných postáv, ktorá rovnako prechádza formovaním aj deformáciami. Názov zároveň odkazuje na mytologizáciu Krymu samotnými Ukrajincami, ale aj ruskou propagandou, ktorá o ňom neustále šíri klamlivé informácie, napríklad tie, že Krym bol vždy ruský a Rusko má naň historické právo. Román vykresľuje, ako nezáujem ukrajinskej vlády situácii na celom polostrove nepomohol. Ľudia sa však zjavne poučili a svedčí o tom úspech románu – Ukrajincov téma Krymu priťahuje, chcú pochopiť jeho dejiny aj krymskotatársku kultúru a lepšie spoznať, čo spôsobilo okupáciu v roku 2014.

Problémy zahraničného čitateľa

Okrem sociokultúrnej zložky a skvelého zachytenia dejín Krymu má román aj veľa nedostatkov. Ukrajinská kritika často píše, že tieto chyby sa dajú odpustiť, keďže autorka otvára tému, s ktorou sa v ukrajinskej literatúre takmer nepracuje. Sú to však problémy, ktoré značne ovplyvňujú čitateľskú percepciu a určite neostanú bez povšimnutia čitateľstva za hranicami Ukrajiny.

Na začiatku románu sa objavuje zbytočné poučovanie a pokračuje až do konca. Dialógy a myšlienky Oxany niekedy znejú ako neustále sa opakujúce ideologické slogany. Ale aj to vysvetľuje úspech románu v Ukrajine. Po tom, čo Rusko spustilo totálnu inváziu v roku 2022, veľa Ukrajincov a Ukrajiniek prechádza zmenou identity so snahou uvedomiť si všetky vplyvy sovietskej a ruskej propagandy na svoje správanie a rozhodnutia. Kniha Anastasie Levkovej ponúka „návod“ na formovanie „jedinej správnej“ identity, čo v ťažkých časoch vojny a v krízových situáciách môže pomôcť a podporiť ľudí hľadajúcich oporu. Zároveň však autorkina taktika vysvetľovať čitateľstvu „na prvú“ – neustále opakovať, čo je správne a čo nie – môže pôsobiť odpudzujúco.