��������

Ukrajina mala vždy slabosť na symboly. Prirodzene, sme krajinou, ktorej sociokultúrny vývoj odráža spojenie moderných a tradičných hodnôt. Stali sme sa majstrami v umení nachádzať zmysel tam, kde ho zrejme niet a vidieť viac, ako v skutočnosti existuje. 

A potom nám vojna s Ruskom priniesla celú hromadu nových obrazov: ukrajinský traktor ťahajúci ruský tank zosobnil hrdinstvo farmárov a nepoškodená kuchynská skrinka na stene zrútenej budovy sa stala emblémom neporaziteľnosti. 

A potom tu bol kolektívny obraz našich bojových letcov, známy ako „Duch Kyjeva“, ruská vojnová loď Moskva, potopená ukrajinskou neviditeľnou operáciou, a šrapnelom zasiahnutá busta ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, nájdená v malom mestečku neďaleko od Kyjeva. A to je len niekoľko z nich.
Vo svojom čase pre nás boli nesmierne dôležité, prinášali veľkú útechu svojou schopnosťou naplniť nepredvídané dôsledky vojny hlbším významom. Prvá jar totálnej vojny nás omámila zúfalou túžbou byť silnými a nezničiteľnými. Symbolickým sa stávalo všetko: od modro‑žltých ponožiek po tradičné vrkoče dievčiny, ktorá kontroluje kufre áut na blokposte. Najdrobnejšie detaily boli preformátované do estetiky odporu a napĺňali nás vierou vo vlastné sily a nepremožiteľnosť. Vytvorili sme memečká a vymýšľali symboly rýchlejšie, ako sme ich dokázali začleniť do nášho kultúrneho kódu. Mysleli sme si, že toto všetko nás zachráni. Pravdepodobne to tak aj bolo. Ale všetky symboly majú jednu spoločnú črtu – časom zomierajú. Tak isto ako ľudia, ktorí sa ich držia, veria im a žijú v súlade s nimi.

Po hrdinskej jari 2022 prišlo leto, jeseň a zima. V istom momente nás zasiahlo desivé zistenie, že toto je beh na dlhé trate. Pred nami je obrovské množstvo práce, bolesti, trápenia a strát. Budeme strácať blízkych, pochovávať básnikov a režisérov, budeme za nimi smútiť, možno budeme viesť nesúhlasné spory a nakoniec zomrieme. Nie všetci. Ale niektorí z nás zomrú. 

Ruleta sa točí – červená a čierna, život alebo smrť. Nemôžeš vedieť, kedy udrie ďalšia raketa a kto sa ocitne zavalený pod troskami. Nemôžeš vypočítať ani trajektóriu ruských rakiet, aby si sa mohol včas ukryť. Je to dlhotrvajúca hra o prežitie.

Ani sme si nevšimli, kedy symboly začali miznúť, strácať svoj význam a príťažlivosť. Traktor ťahajúci tank? Dajte s tým už pokoj… Teraz tu máme blackouty a aktuálne sú v kurze generátory a FPV drony, ktoré sú na fronte potrebné v priemyselných rozmeroch. Skrinka na stene? Je to len skrinka na stene. Štatistiky z polovice roka 2024 hovoria, že Rusko zničilo alebo poškodilo viac ako 250-tisíc budov. V každej z nich bola skrinka – fakticky by sa dali spočítať, ale načo? Zhnusilo sa nám zazerať do útrob zničených bytov.

Duch Kyjeva? Pochovali sme priveľa výnimočných pilotov, ktorí boli živými symbolmi. Vojenská loď Moskva? Za posledné tri roky sme potopili tretinu Čiernomorskej flotily Ruskej federácie a zvyšok sme vyhnali z Čierneho mora hrozbou nášho vojenského potenciálu.

Aj ja som mal svoje obľúbené symboly. Presnejšie totemy. Jeden z nich som si kúpil dávno pred tým, ako počas jednej z februárových nocí prileteli na Kyjev prvé rakety. Mal som ho od roku 2015, keď som prvýkrát vzal do rúk zbraň, aby som na východe chránil teritoriálnu celistvosť svojej krajiny. Pred odchodom do výcvikového zariadenia som si v kyjevskom obchodnom centre kúpil kovový hrnček s namaľovanými pomarančmi. Zamiloval som si ho a nezmyselne ho nosil stále pri sebe ako fetiš, naplnený osobitým významom. Tak som to robil počas štrnástich mesiacov služby v rokoch 2015 – 2016, z ktorých som desať mesiacov strávil v prvej línii. Hrnček mi poslúžil tak, ako mi ešte žiadny iný predmet neslúžil. Neskôr som ho aj v civilnom živote nosil so sebou do hôr a divočiny. Dlhý čas mi slúžil v dielni, v mojom výtvarnom ateliéri.

Bolo len samozrejmé, že som ho vzal so sebou, keď som začiatkom marca 2022 opäť odchádzal na front. Hovoril som o ňom svojim bratom v zbrani a vysvetľoval im jeho význam. Moji spolubojovníci vedeli, aký dôležitý je pre mňa tento hrnček a koľko sme spolu prežili. Keď sme sa neskôr presunuli na nové pozície a ja som ho zrazu nemohol nikde nájsť, celá jednotka sa ponáhľala hľadať ho – ten hrnček, ktorý bol pre ich veliteľa taký dôležitý. Koncom jari 2023, keď Bachmut, ktorý zažil jednu z najkrvavejších bitiek tejto totálnej vojny, konečne vykrvácal, naše vojská, omráčené, vyčerpané a šokované ustupovali, moja jednotka bola nepriateľom podhodená ako zásterka, aby odvádzala pozornosť Rusov, zatiaľ čo ostatní opúšťali mesto. Niekoľko dní sme strávili pod neustálou paľbou bez akýchkoľvek šancí na posily a možnosť opustiť priekopu, ktorá smrdela po mŕtvolách.

Keď prišiel príkaz na ústup, zahodil som všetko, čo by ma mohlo zaťažovať, lebo nás čakal vysiľujúci niekoľkokilometrový beh pod nepriateľským bombardovaním a útokmi dronov. Tam v tej priekope, medzi rozhádzanými telami našich vojakov a doslova rozoranej výbuchmi, som nechal aj svoj hrnček. Môj vlastný symbol nepremožiteľnosti, môj verný totem, relikviu, ktorú moje deti nikdy nezdedia. Je to hanba. Ale aj malé zvýšenie mojich šancí na prežitie bolo dôležitejšie. Môj život bol pre mňa dôležitejší ako nejaký obyčajný úžitkový predmet bez ohľadu na to, koľko symboliky som doňho vkladal.

Symboly zomierajú, keď nastáva ťažká drina a hrdinstvo sa stáva každodennou rutinou. Únava zotrela hranicu medzi hrôzou a zvykom. Počas posledných osemnástich mesiacov alebo približne nejako tak – sa nezjavil nijaký nový symbol. Počet memečiek a animácií, reagujúcich na aktuálne udalosti, sa prudko znížil. 

Tento vojenský zápal sa nám už sprotivil; unavuje nás tak, ako sme unavení z tejto nekončiacej vojny. Aj sami zo seba sme unavení. A nie je to nič zlé. Ľudia nemôžu žiť v stave neustálych otrasov. Stali sme sa pragmatickými a racionálnymi. Sme jediné symboly, ktoré máme.

Každý človek, ktorý ostáva nezlomeným, ktorý pokračuje v práci a prispieva svojím dielom, ktorý stojí v prvej línii zo všetkých síl, ktorý obetuje posledné centy na kúpu dronov a SUV, ktorý zháňa zdravotnícky materiál po celom svete, ktorý sa snaží žiť svoj život bez ohľadu na čokoľvek. Sme symboly: obnosené ako staré zimné kabáty, ale skutočné symboly.
Sme ľudia, ktorí jednoducho žijú a bojujú.

Preklad: Valéria Juríčková

Text bol napísaný v rámci spoločnej iniciatívy UkraineWorld Ukrajinského inštitútu a PEN Ukrajiny.

Foto: archív autora