ղľáԾ
Rozhovor s Danielom Pastirčákom onovej zbierke básní Vnikom anikde
Vbásňach dominujú paradoxy akontrasty: vytvárajú napätie zamlčaných otázok. Kladenie samotných otázok ste prenechali čitateľovi? Vediete snami dialóg?
Pre mňa sa poézia začína tam, kde jazyk narazil na svoje hranice, a vie, že ak má o skutočnosti vypovedať hodnoverne, musí nájsť slová, ktoré dokážu, akýmsi zázrakom, premostiť priepasť v jadre bytia a spojiť nespojiteľné. Kde to je? Tam, kde sa láska zrazí so smrťou, vonkajšie s vnútorným, objekt so subjektom – nevedomý prach, z ktorého som utvorený, sa zrazí s vedomím, ktoré vie – Ja som. To vedomie sa pokúša v prachu nájsť seba, skúma ten prach pod mikroskopom, no nenachádza nič. Alebo presnejšie – nachádza č.
Práve v tom neurčitom priestore, čo vypĺňa priepasť medzi viditeľným a neviditeľným, medzi hmotným a duchovným, medzi plynutím času a nehybnosťou večnosti, sa nachádza prameň, z ktorého báseň čerpá svoju podivnú reč. To obskúrne miesto celkom presne označil Søren Kierkegaard: „Ja je sebauvedomelá syntéza konečného s nekonečným vo vzájomnom vzťahu. Človek preto môže sám seba úplne prijať iba v Bohu.“
Materiálom básne je možno iba slovný odpad, ktorý vzniká pri hľadaní tej stratenej jednoty.
Reč mojich básní môže naozaj vyznievať ako sled otázok. Nie sú to však otázky, ktoré by čakali na odpoveď. Nečakajú nič, lebo báseň vie, že skutočná odpoveď leží ďaleko za hranicami dynastie racionality a z nej odvodených slovných konštruktov. áň kladie otázku len preto, aby otvorila bezhraničný priestor a mohla tak do seba prijať celú nezodpovedateľnú ܳٴčԴDzť.
Keď píšem báseň, nemám pred sebou žiadneho čitateľa, nepokúšam sa viesť dialóg. Na miesto, kde sa rodí báseň, totiž prítomnosť čitateľa neprenikne. Je to miesto najvnútornejšej samoty, kam nedosiahne blízkosť žiadneho človeka. Ak je tam nejaká prítomnosť, je to prítomnosť čitateľa s veľkým Č, ako ho v jednej eseji nazval Umberto Eco. Áno, tam sa báseň mimovoľne obracia – k Tajomstvu bytia. Oslovuje ho, hoci nepozná jeho meno. Ak by to nebolo tak, báseň by bola iba smiešnou samovravou. Moje ja by sa v nej rozpadlo na toho, kto hovorí atoho, kto počúva – márnivo by sa predvádzalo samo pred sebou ako Narcis pred zrkadlom. V tomto zmysle sa báseň podobá modlitbe – nie formou či obsahom, ale spôsobom svojho vzniku.
Prináša náročné, tvorivé hľadanie aj odpovede? Žijete ešte vôbec vočakávaní odpovedí?
Ako som už povedal, moja báseň nehľadá odpovede. Snaží sa preniknúť von, na územie čírej ܳٴčԴDzپ, mimo panstva spravovaného legislatívou platných tvrdení. áň je ako milá v Šalamúnovej ձľ辱Ծ: nehľadá nič menšie než ʰíٴdzԴDzť milovaného. A vie azda niekto lepšie než ona, že tá ʰíٴdzԴDzť je nekonečná. Môže ju objať vrúcnou otázkou, nemôže ju však chytiť do klietky odpovede.
Písať poéziu pre mňa znamená praktizovať radikálnu otvorenosť. áň predstavuje existenciálnu poklonu pred nekonečným tajomstvom, z ktorého mám sám seba.
Praktický rozum, samozrejme, potrebuje odpovedať. Odpovedať znamená pripraviť telo na čin. Odpovedať znamená napísať rovnicu, podľa ktorej možno zopakovať pokus či recept, podľa ktorého upečiete koláč.
Keď myseľ odpovedá, vyberá si karty, s ktorými bude hrať, uzatvára sa do logiky danej pravidlami hry – vykolíkuje si svoje ihrisko. Z reality vyčleňuje iba tú malú časť, ktorú dokáže uchopiť, všetko ostatné dáva do zátvorky. Odpovedá teda iba vďaka ilúzii, ktorú už vopred dobrovoľne prijme. Svet odpovedí je tak vždy v istom zmysle iba zdanlivým, umelým a neúplným svetom.
Poézia prichádza, aby otvorila okno, vyvetrala zatuchnutý vzduch odpovedí a náš umelý svet otvorila vpádu nekonečna.
Vzťah medzi človekom a Bohom je lajtmotívom celého vášho života ako kazateľa, človeka,tvorcu... Dá sa povedať, že vzbierke Vnikom anikde ste prišli na niečo pre seba doteraz neuchopiteľné?
Vzťah k Bohu je pre mňa iba pokračovaním poctivého vzťahu k sebe. Tam, kde chcem nájsť samého seba – mať seba ako čosi, čo je moje vlastné –, nachádzam iba prázdnotu, vyplnenú predstavami, a za ňou č: V jadre môjho ja sa temnie otvor prameňa, z ktorého v každom okamihu vyvieram, a z ktorého vyviera všetko, čo nazývam svetom. Taký je môj vzťah k Bohu: Vďačné a dôverujúce pritakanie Tajomstvu, z ktorého mám samého seba, vzťah k Pravde, ktorou som poznaný, hoci ju nepoznám, vzťah k á, ktorá ma zavolala k bytiu, hoci som ešte nebol... Vzťah k Bohu je vzťahom kvečnému – tomu, v čom je obsiahnutý všetok priestor i všetok čas. Tu neexistuje žiadny pokrok, kumulatívna múdrosť, v ktorej by som k predchádzajúcemu mohol pridať nejaké nové poznanie. No čosi sa predsa deje: neustála zmena perspektívy. Celok skutočnosti obsiahnutý v Bohu zostáva, ja sa však mením. Svet dnes vidím z inej perspektívy než včera. Očami mladíka som videl čosi, čo dnes už nevidím. Dnes starnúcimi očami vidím čosi, čo zasneným očiam chlapca zostávalo skryté. Nie je to však tak, že sa moje poznanie rokmi rozširuje. Nerozširuje sa, iba sa mení. V niečom som zmúdrel, v niečom zhlúpol, v niečom vidím viac, v niečom menej. Nuž moje vnímanie Boha i seba samého je také, aké patrí 66-ročnému mužovi. Pohľad starnutia, ubúdania a odchádzania.
Včom sa táto zbierka odlišuje vo vašom vnútornom svete od predchádzajúcej tvorby?
Perspektíva, ktorá mi je daná, samozrejme určuje i moju poetiku. Keď som koncipoval svoju prvú zbierke básni Tehilim, bol som mladý a ambiciózny, básne som konštruoval, chcel som im vtlačiť inovatívnu, dosiaľ nevídanú formu. Tento druh márnivosti ma už dávno opustil. Dnes píšem báseň iba ak sa mi vnúti ako nevyhnutnosť. Už nemám básnické ambície. Proste iba vypustím von, čo sa naliehavo prihlásilo k slovu. Preto i jazyk tých posledných básní je strohý, skúpy na slovo, minimalistický, miestami až drsný.
Keď sa s vervou mladíka ženiete za vytúženým cieľom, máte ústa plné veľkolepých súvetí, keď zostupujete k svojmu koncu, zostáva vám už iba málo slov – zväčša iba tie podstatné.
Stratenie seba... Ide o stratenie ega? Máte osobný zážitok zo „stratenia“, resp. vzdania sa vlastného ega?
Čo sa týka vzťahu ksebe – exituje tu určitý paradox. Niet nič povznášajúcejšieho, nič záhadnejšieho ani nič ťaživejšieho, než ono trýznivé vedomie: Ja som. Cez to vedomie je mi prístupné všetko: Cez seba ťa vidím, cez seba ťa myslím, cez seba sa ťa dotýkam, keby tu nebolo onoho vedomia, ani svet by tu pre mňa nebol.
Moje Ja tu však neexistuje samo osebe, svoje bytie dostávam od druhého. Dieťa od svojich rodičov, oni zas od svojich rodičov, a tak až k prvému človeku, a ďalej, k prvému zárodku života a ešte ďalej dejinami vesmíru až k Veľkému tresku. Ja je uzlíkom, v ktorom sa viažu vzťahy, čo ma utvorili: a nielen moje telo je utvorené z DNA rodičov, ale i moja duša je utvorená z materiálu kníh, ktoré som čítal, či hudby, čo som počúval. Čo by zo mňa zostalo, keby som ten uzlík rozviazal?
Za všetkými vzťahmi, cez ktoré som sám seba dostal, je prítomný jediný vzťah – vzťah k tomu, kto mi dáva bytie. Ja som v ňom a on vo mne – v každom výdychu a nádychu, v každom údere srdca.
A tak som svedkom paradoxu: Čím viac lipnem na sebe, na svojej individualite, na svojej autonómii, tým viac sa sám sebe strácam v ilúzii. Stávam sa banalitou – výtvorom vlastnej mysle – svojou predstavou či predstavou, ktorú si na mňa premietajú iní.
Potrebujem vystúpiť zo všetkých predstáv, odstúpiť od seba, vrátiť sa do prameňa, do toho bodu nula, kde neprestajne končím a začínam, iba tak sa môžem naozaj vrátiť k sebe.
Práve tam, kde sa takto strácam v Bohu, a viem, že nič ztoho, kým som, nemám zo seba, stávam sa, paradoxne, plne sám sebou. Tu, v samote modlitby, sa ilúzia seba-privlastnenia vo mne mení v prameň lásky. V tichu ranných meditácií, kde sám seba strácam v Bohu, sa zrodili zárodky viacerých básní tejto zbierky.
áň V purpurovej vlečke ste deklamovali na verejnom proteste pred Slovenským literárnym centrom: „vytiahni boha zo skrine / nasaď si ho na tvár / zaves si ho na krk / (...) postav ho na stráž do úradov / do škôl na radnicu do parlamentu / (...) zdvihni ho ako zástavu / pochoduj sním mestom / (...) zastokni ho premiérovi do kravaty...“. Zámer bol vytvoriť burcujúcu moralitu proti vyprázdňovaniu božích symbolov?
áň možno čítať v troch významových rovinách. Tá prvá je aktuálna a v istom zmysle globálna. Boh sa v ústach novodobých diktátorov znovu stal zbraňou. Putin svoju vojnu okrem iného zdôvodňuje bojom o záchranu kresťanských hodnôt proti dekadentnému Západu. Patriarcha Kirill svätí zbrane, ktorými Rusko demoluje Ukrajinu. Putin si potrpí na masku zbožnosti. Existujú dokonca moderné ikony s Putinovým portrétom okrúženým svätožiarou. Donald Trump používa v Amerike tú istú zbraň.
Druhá rovina je historická a týka sa Slovenska. Posledné desaťročia medzi nami znova ožíva Tisov tieň. Vláda Slovenského štátu sa v mene tzv. kresťanskej lásky snažila v spolupráci s nacistickým Nemeckom zbaviť svojho „škodcu“. Organizovala deportácie občanov židovského pôvodu do koncentračných táborov. Tiso prekvapivo zodpovedá evanjeliovému konceptu Anti Krist.
Anti Krist je ten, kto v mene Krista koná proti Kristovi. Tisovské antikresťanstvo je dnes na Slovensku nebezpečne živé. Aj hrdý ateista Fico sa voľky-nevoľky musel priznať k svojej birmovke, aby v politickom boji obstál.
Tretia rovina je jednoducho Evanjelium: Evanjelium je príbeh o Bohu v Ježišovi. Náboženská rada Ježiša odsúdila ako kacíra, lebo porušoval zákon a zastával sa tých, čo boli podľa zákona vylúčení. V mene Boha bol Boh v Kristovi označený za bezbožníka. To je paradox evanjelia. Boh je vždy na strane obetného baránka, vždy s opustenými, marginalizovanými a vylúčenými. Nazdávam sa, že iba taký Boh nám môže naozaj pomáhať.
Ide vám aj ovarovanie pred krádežou duchovnej podstaty samotného človeka? „...ak by sa boh predsa vrátil / vočiach detí vnehe žien / vspeve cudzinca na námestí / ujmi sa ho diskrétne no rázne / (...) skontroluj ho písmom svätým / označ ho vmene boha / za bezbožníka“?
Dietrich Bonhoefer, nemecký teológ, ktorý bol uväznený kvôli príprave atentátu na Hitlera, v liste z väzenia napísal: „Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž. Boh je vo svete bezmocný aslabý Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti – svojím utrpením. Náboženstvá odkazujú človeka vjeho núdzi kbožej moci vo svete, evanjeliá ukazujú bezmocnosť autrpenie Boha: Len trpiaci Boh nám môže naozaj pomáhať.“
V básni Oči Milady Horákovej ste použili starozákonný motív Salome. Išlo vám oumocnenie vznešenosti pamiatky na Miladu Horákovú?
Milada Horáková je mojou ženskou hrdinkou. Mám hlbokú úctu k jej odvahe vzdorovať totalite, k jej oddanosti právu a slobode, ctím si ju pre jej zápas za emancipáciu žien. Inšpiruje ma jej hlboká zbožnosť, ktorá jej aj v posledných momentoch pred popravou dodávala silu. V básni citujem i pár viet z Miladinho listu na rozlúčku. V centre básne sú Miladine oči. To má svoj dejinný základ.
O tom monster-procese bol totiž nakrútený dokument. Mal poslúžiť ako nástroj propagandy proti Milade Horákovej. Nedal sa však použiť. Vyšetrovatelia si totiž pred prudkými svetlami továrenskej haly, kde výsluch za účasti vybranej verejnosti prebiehal, chránili oči slnečnými okuliarmi. Milada mala však oči odkryté – tie oči hovorili za všetko.
Téma Miladinho procesu sa v básni stretá s témou Salome. Použil som pri tom citát z hry Oscara Wildea. Wilde totiž trafil klinec po hlavičke. Keď sa Herodes dozvie, že Ježiš kriesi mŕtvych, znepokojí sa: „Odkážte mu, že to nedovolím, aby kriesil mŕtvych! Vodu premieňať na víno, uzdravovať malomocných aslepých... to všetko môže robiť, ak sa mu chce. Proti tomu nič nemám. Nikomu však nedovolím kriesiť mŕtvych. Bolo by to hrozné, keby sa mŕtvi vrátili.“
Taká je úzkosť tyranov. č ich nemôže vydesiť viac než možnosť, že ich obete raz vstanú zmŕtvych. Predstavte si Stalina, Hitlera či Putina ako stoja tvárou v tvár svojim vzkrieseným obetiam.
Prečo si táto báseň ako jediná uvás vyžiadala viazaný verš?
Áno, v básni sa voľný verš spája s viazaným veršom. Nezvolil som si tú formu ako vopred premyslený koncept, sama sa mi počas písania akosi ponúkla. Stalo sa tak možno preto, že Miladin príbeh sa odohráva v temných časoch komunistických represií. Atmosféru tých čias mi azda najviac evokujú verše Miroslava Válka a tie používajú podobné spojenie voľného a viazaného verša.
áň Biele na bielom... Epilóg zbierky a rytmický refrén „schyľuje sa k...“ - správne vtom čítame paralelu sepilógom života človeka? „schyľuje sa k...“zániku ľudstva epochy antropocénu? Posledný nádych: „počkám tu na seba dieťa...“ – je vtom ozvena evanjelia?
áň vznikla počas duchovných cvičení v benediktínskom kláštore v obci Vranov pri Brne. Priestory toho barokového kláštora sa vo mne spájajú s atmosférou smútku z náhleho odchodu môjho priateľa Juraja Kušnierika. Bol som práve v záhrade vranovského kláštora, keď mi moja žena Jarka telefonovala a zdráhavo mi oznámila, čo som nechcel počuť. Možno preto vo mne to miesto i po čase, čo odvtedy uplynul, vyvolávalo ponurú náladu.
Spomínané duchovné cvičenia sa odohrávali necelé dva týždne pred tým, než ruské vojská vtrhli na Ukrajinu. Viselo to prosto vo vzduchu, ja som bol v meditáciách otvorený, a tak to desivé inferno vtrhlo do veršov básne.
Áno – rytmus – znelo to vo mne ako bubnovanie či ako umieračik – naliehavo neodvratne. Keď si tú báseň dnes čítam, mám pocit, že to, čo som v nej zachytil, sa na nás valí dnes a denne. Svet, ako sme ho poznali, sa rozpadá pred našimi očami.
No i v tejto básni je to tak ako viných – čas nebude vykúpený časom, dejiny nebudú vykúpené dejinami. Je tu iba tanec v kruhu... Uprostred neho však stojí dieťa – oči otvorené pre zázrak prvotného úžasu.
Zaostať možno neznamená zmeškať to podstatné. Možno nám to, naopak, umožní vrátiť sa k podstatnému Počkám tu na teba dieťa... Vrátiť sa na miesto, kde znova vidím, kde znova som.
Téma dieťaťa, samozrejme, odkazuje k Ježišovým záhadným slovám: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“
áň je o rozklade, chaose a odchádzaní. Globálny zmätok víri okolo nás, cez nás a v nás azda iba preto, aby sa v tom rozdrobení napokon zjavilo to, čo pretrváva. áň sa pôvodne končila veršom: Schyľuje sa k nekonečnu. V tejto zbierke som posledný verš vypustil. V knihe vybraných básní, ktorú vo vydavateľstve Fraktál pripravujeme na vydanie, si táto báseň zachová pôvodné znenie. Skončí sa veršom: Schyľuje sa k nekonečnu.
Tam napokon celá báseň smeruje – nie k happyendu dejín – ale k času vykúpenému večnosťou.
Foto: Lucia Gardin
