ղľáԾ
„Alexander Matuška sa polemikám nevyhýbal; ba boli časy, keď ich aj sám vyhľadával,“ písal Vladimír Petrík pred takmer polstoročím vštúdii Matuškov zápas osúčasnosť. Na okraj knihy Od včerajška kdnešku apolemiky okolo nej.
Polemickosť zhodnocoval ako stabilnú črtu Matuškovho temperamentu, trvalú dispozíciu, ktorej východiskom bol predovšetkým nesúhlas so stavom slovenskej kultúry aliteratúry vnej. Túto črtu Matuška naplno uplatnil vobdobí prvej Československej republiky, vrátil sa knej vkriticko-publicistických prácach po roku 1944 a sčasti aj vknihe Od včerajška kdnešku zroku 1959. Polemické nálady napokon prejavil aj vroku 1966, v osobnom spore sMikulášom Bakošom, ktorý sa riešil na stránkach Slovenských pohľadov. Aj tentoraz išlo o nutnosť vytvoriť symbolický priestor pre kritické a tvorivé ja. Matuškova polemickosť mala individualistické parametre, bola úzko prepojená sjeho vnímaním modernej kultúry ako súhry silných osobností. Kultúru bez nich zhodnocoval ako kvázi kultúru, abstraktnú aintelektuálne prázdnu veličinu bez oporných bodov.
Na rok 2025 pripadá nejedno výročie aj to Matuškovo (stopätnásť rokov od narodenia, okrúhlych päťdesiat rokov od smrti). Redakcie časopisov vyhlasujú publikačné výzvy, sem-tam sa organizuje popularizačné alebo odborné podujatie. Nie naliehavo, skôr striedmo, nekoncentrovane. Postupne odchádza generácia, ktorá Matušku poznala osobne. Stále sú kdispozícii jeho vybrané spisy, staršie anovšie edície diela alebo vedecké a odborné publikácie. Zriedkavo sa Matuška reflektuje vžitej prítomnosti, čo nemusí nutne znamenať, že mizne zobzoru.
Vtridsiatych rokoch kritik postuloval potrebu radikálnej zmeny slovenských kultúrnych pomerov a medzi riadkami sa pýtal: čo je vkultúre životaschopné? Aj na spôsob F. X. Šaldu, vo vzťahu k literatúre: „Je to, co básník podává, opravdu životné?“ Chcem sa výberovo asčasti jubilejne dotknúť tých momentov Matuškovho polemického písania, ktoré nemusia nutne „miznúť zobzoru“. Nie preto, že sú aktuálne, ale preto, že predstavujú naďalej sugestívne, inšpiratívne a živé jadro jeho kritického, polemického gesta. Túto vetu píšem srezervou, vediac, že Alexander Matuška – najmä počas jeho juvenilnej, najradikálnejšej, apreto polemicky najvýraznejšej etapy – výstižne reagoval na vtedajšiu kultúrnospoločenskú situáciu. Ako pregnantne poznamenal český slovakistka aautor prvej monografie oMatuškovi Ludvík Patera: „Literární kritik A. Matuška není od svého vstupu do kulturního života národa nikdy ani ,pod dobou‘, ani ,nad ňou‘ či ,pred ňou‘.“ Bol jednoducho vnej, v dobe zrýchlenej modernizácie Slovenska v podmienkach 1. ČSR, aj ako účastník procesu svetonázorovej diferenciácie slovenského kultúrneho prostredia a jeden zjeho aktérov, ktorí angažovane vstupovali do verejného priestoru. Bol vnej, v dobe hospodárskej krízy ageneračných konfliktov. Koniec koncov ako mladý pražský študent bol naplno aj vdobe vzostupu radikálnych nálad, masových demonštrácií, početných štrajkov a ohrozenia fašizmom.
slová, slová, slová
Verejne riešiť skutočné problémy kultúry a spoločnosti znamená v prvom rade primerane ich pomenovať. Matuška vtridsiatych rokoch preto poznamenal: „Ak niečím sme, tak v prvom rade národom neproblémovým, t. j. problematickým.“ Témy, ktorými sa vtom čase zaoberalo slovenské prostredie, boli, myslel si kritik, prevzaté, umelé. Nevyvierali z vnútra kultúry a spoločnosti, nekorešpondovali sjej skutočnými potrebami. Slovenská kultúrotvorná vrstva – často v mene urýchlenej modernizácie – importovala a improvizovala viac, než bolo treba: „... tak ako napodobňujeme cudzinu napríklad v aférach, t. j. v niečom absolútne hmatateľnom, tak ju napodobňujeme aj v abstraktných táraninách; pričom prirodzene zabúdame, že keď aféry predpokladajú reálnych ľudí, ak majú prekvitať, aj rozličné problémy predpokladajú nejakú realitu, ak nemajú visieť vo vzduchu a ak to nie je len hra na vojakov.“ Kompromitovala ju neschopnosť nájsť priliehavé slová a odhadnúť to, čo v domácich podmienkach skutočne potrebuje zmenu. Kritikovi prekážalo, ako sa bezmyšlienkovito narába s pojmami ako sú „národ“ či „tradícia“, ako slová vrukách niektorých predstaviteľov kultúry strácajú svoj pôvodný význam, apreto aj pôsobivosť, silu. Tento stav Matuška zhodnotil apomenoval ako „infláciu slova“. Bezobsažnosť pojmov a súčasne stratu ich zmyslu nachádzal najmä v slovníku slovenských tradicionalisticky, často aj katolícky orientovaných „národovcov“, ktorí v jeho poňatí nadväzovali na obrodenecké, neživotné myšlienkové schémy. Matuška sa vtridsiatych rokoch pýtal, kto súdobý slovník vlastní, kto sa zmocňuje reči, kto v jeho poňatí diskurzívne, kultúrne dominuje. Rovnako ako viacerí ideovo mu blízki členovia jeho generácie poukazoval na nesúlad medzi skúsenosťou a jazykom, ktorým skúsenosť vyjadrujeme.
dáma vkroji
Matuška v tridsiatych rokoch chápal tradíciu ako „najväčšiu príčinu všetkých príčin a následkov u nás“. Myslel tým najmä prenášanie spoločensky ustálených schém správania: „Toto nevybočovanie z radu, ktoré bolo nutné, aby sa človek nedostal do žalára, sa dnes, po desaťročiach a stáročiach, považuje za čudáctvo. To je jedna z našich tradícií.“ Chápanie tradície „u nás“ spočívalo podľa Matušku v uniformovaní kultúry. Matuška vniesol požiadavku kritického, selektívneho vzťahu k minulosti, písal o potrebe jej životnosti averifikácii. Schopnosť rozlišovať, triediť, selektovať (Matuška píše: „My sme nikdy nevedeli rozlišovať, a to je celé naše nešťastie.“), kriticky posudzovať, konštruovať výklad tradície podľa aktuálnych potrieb modernej doby napokon vyústila u Matušku do kategorického odmietnutia odkazu otca asyna, J. M. Hurbana a S. H. Vajanského, aprijatia kultúrneho dedičstva napríklad Jána Lajčiaka a Štefana Launera. Kritik ich vnímal ako „sólistov“, ktorí sa nezúčastnili na „národnej symfónii“, chcel, aby ich postoj mal trvalý vplyv aj na slovenskú prítomnosť. Integroval preto odkaz tých, ktorí sa postavili proti väčšinovej mienke. Skutočnosť, že „národ k nim zaujal pohoršený postoj“, bola podľa Matušku príkladom slovenskej neschopnosti konfrontovať sa s kritikou národnej kultúry. Išlo o súčasť obranného mechanizmu, ktorý bol vslovenskej spoločnosti, ako často zdôrazňoval, naďalej funkčný aj v demokratických podmienkach 1. ČSR.
ýDZ
Matuška napísal: „Začína sa chápať, že pracovať za národ je vec úžasne ľahká, že je však o niečo ťažšie pracovať len pre seba, cítiť povinnosti len voči sebe a k nikomu a ničomu inému. To sú veci pikantné, a keďže nechcem urážať verejnú mravnosť, nechám to tak.“ Knegácii slovenskej „stádovitosti“ ho priviedlo presvedčenie o mimoriadnom význame samostatnej tvorivej práce a sebavýchovy. Bol to napokon F. X. Šalda, Matuškov pražský „vzor“, ktorý tvorivú osobnosť považoval za „první azákladní hodnotu kulturní“. Zmysel kultúry – čo aj v prípade Matušku v tridsiatych rokoch nebolo druhoradé – videl vnadosobných súvislostiach. „Kultura nemůže být cílem sama sobě,“ písal F. X. Šalda začiatkom tridsiatych rokov, „ani individuum nemůže býti jejím cílem; cílem jejím musí býti lidstvo jako hodnota silně ohrožovaná, popíraná aproblematická.“ Tvorivý jednotlivec bol takto integrálnou súčasťou tvorivej spoločnosti. Tá napokon prispievala do univerzálneho kultúrneho fondu, ktorý mal aj nadnárodnú platnosť. Národný kolektivizmus, ako písal Matuška, vytváral ľahko manipulovateľnú masu, kultúru v stave krízy osobností. Aj preto zámerne ironizoval: „Individualita je luxus, je zbytočná. Vývoj to samočinne urobí za nás.“
istoty istoty istoty
Mladý kritik reagoval aj na moderný, dobovo často tematizovaný pocit duchovnej krízy. Práve moderná kultúra bola podľa neho povinná reagovať na vnútornú neistotu aindividuálne chvenie, nehľadať kolektívnu idylu tam, kde jej niet. Pocit krízy – kultúry, spoločnosti a napokon jednotlivca – pritom rovnako vnímali viacerí príslušníci matuškovskej generácie, predovšetkým príslušníci vtedajšej kultúrnej ľavice. Tento rozmer v „širšom“ slovenskom kultúrnom prostredí podľa kritika chýbal: „Sme prístupní šťastiu ako teliatko cicíku,“ písal, „nič nám nie je také vzdialené ako slová jedného českého filozofa (Ladislava Klímu, reprezentanta krajného individualizmu avoluntarizmu – M. B.) – ,snesitelná existence je nesnesitelný pojem‘.“
Tých, ktorí sa s istotou odvolávali na národ, mladý Matuška chápal ako ľudí, ktorí si chcú vypracovať spoločenskú pozíciu v súlade s aktuálnou politickou konjunktúrou. Nešlo im o „nový, kultúrny pohľad na život“. Postuloval preto, aby hranice pojmu „kultúra“ nestanovil žiaden pevný (národný, tradičný alebo politický) rámec, aby kultúrny život aktívne reagoval na potreby diferencovanej spoločnosti, ktorej bol on sám angažovaným členom.
minulosť vprítomnosti
„Matuška nie je komunistom, čo vyplýva i z iných jeho kritických článkov. Ostatne ho sám Bor nazýva Nietzscheho žiakom,“ písal vtridsiatych rokoch Michal Chorváth. Matuškova snaha o prehodnocovanie slovenskej kultúry bola síce spätá s polemickou atmosférou prvej republiky ajej modernizačnou paradigmou, ale bol to práve Nietzsche, s ktorého myslením sa kritik v tom čase stretával často, aj ako čitateľ nemeckej afrancúzskej odbornej literatúry. Interpretoval ho, a preto aj svojsky poňal. Vroku 1934 mladý kritik dokončil štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity doktorskou dizertáciou Vplyv Schopenhauerovej filozofie na Nietzscheho. Nemecký filozof, okrem iného, formoval Matuškovo poňatie historizmu, jeho odmietnutie neživotnej, netvorivej „slovenskej viery vminulosť“. Matuška poznamenal: „Znalosti minulosti treba jednotlivcovi i národu; nie však na to, aby sa rozmnožilo poznanie, ale pre život.“ Išlo o životnosť dejín aich odkazu, ich vzťah ksúčasnosti, funkčnosť vprítomnosti, apreto oich výklad. Azda aj vtom tkvie dôvod, prečo Matuška vsvojich polemikách historizoval a zároveň aktualizoval. Voľne narábal s časom, vytváral spojivo medzi minulosťou aprítomnosťou a zároveň hľadal hodnoty, ktoré presahujú horizont súčasnosti. Súčasným, a preto kritickým okom čítal staršiu literatúru, napríklad Vajanského alebo ruských klasikov, súčasným, kritickým okom čítal aj, povedzme, Novomeského aďalších novších domácich acudzích autorov. Na časovej osi sa pohyboval pomerne svojvoľne, od národného obrodenia ksúčasnosti, od včerajška kdnešku. Uvažoval skratkovito scieľom odbremeniť slovenskú kultúru od hodnotovo mŕtvych nánosov a nedobových obsahov. Chcel ju, vskratke, modernizovať, urobiť ju aktuálnou, dialogickou vo vzťahu kdnešku, ak nie ksvetu, tak aspoň k Európe.
š辱á
Prítomnosť Matušku v kultúrnej prevádzke tridsiatych rokov bola ambivalentná. Vistom slova zmysle predbehol dobu, keďže chcel radikálne polemizovať s kultúrou, ktorej identita bola vtom čase veľmi krehká. Písal dravo, ale publikoval málo, nepravidelne, často pod pseudonymom. V slovenských kultúrnych kruhoch sa jeho polemický temperament stretával zväčša sodporom. Údajne nezvládal formu, exponoval sám seba na úkor iných alebo nespravodlivo ana základe prevzatých kritérií nadával na slovenské pomery. Jeho oponenti mu viackrát prisúdili rolu renegáta, odrodilca, označovali ho za marxistu, komunistu, boľševika, ničiteľa česko-slovenských kultúrnych mostov alebo, keďže písal zPrahy apublikoval vPeroutkovej Přítomnosti, „českého paholka, ktorý sa za peniaze vždy nájde“. Pripisovali mu protislovenské zámery. Málokto si všimol, že pod povrchom Matuškovho „nie“ sa v tridsiatych rokoch skrývalo nejedno „áno“, málokto sa pokúšal negatív aspoň trochu premeniť na pozitív. Málokto napokon vtom čase pochopil, že samostatnosť slovenskej kultúry Matuška v princípe nespochybňoval.
Kritik zrejme predpokladal, že je jedným z nositeľov očakávanej kultúrnej zmeny, dôležitým hlasom generácie, ktorá bola odchovaná československým demokratickým školstvom. Keď spomínal príbeh efemérnej skupiny R-10, pražského združenia, ktorého bol členom, vyjadril sklamanie, že „neboli sme generáciou 90-tych rokov v Čechách“. Išlo ovjeho vnímaní nepodarený skupinový slovenský pokus udomácniť v kultúrnom prostredí nadnárodné kategórie kozmopolitizmu, univerzalizmu a internacionalizmu. Slovenských nacionalistov považoval pritom za „trochárov“, sústreďujúcich sa na malicherné, banálne (lokálne, interné) záležitosti.
Dôležitým členom „generácie 90-tych rokov vČechách“ bol napokon český kritik F. X. Šalda. Matuška s ním nikdy nepolemizoval, ochotne sa k nemu hlásil, priam ako jeho žiak. Práce českého kritika poznal z čias štúdií na banskobystrickom gymnáziu, vPrahe navštevoval jeho prednášky. Občas sa vo svojich autorských textoch na jeho kritiky explicitne odvolával, zriedkavo parafrázoval konkrétne formulácie.
S istou dávkou zjednodušenia je pritom možné hovoriť ospoločných momentoch polemík Alexandra Matušku (člena skupiny R-10) araných textov F. X. Šaldu (člena generácie 90. rokov), oich spoločnom temperamente. Oboch spájala negácia, invektívy, provokácie, irónia. šٰ tieto prvky boli základom ich rétorickej stratégie, príznakom ich „modernizačného“ gesta vzačiatkoch kritickej, polemicky, radikálne ladenej kultúrnej apritom aj očistnej činnosti. Matuškovo „neboli sme generáciou“ je slovom – kľúčom k jeho osobným ašpiráciám v tridsiatych rokoch, k tomu, čo chcel svojou polemickosťou vtom čase dosiahnuť. Poukazuje aj na to, kým sa v tridsiatych rokoch Alexander Matuška nestal ako člen slovenskej skupiny R-10, nie „generácie 90-tych rokov vČechách“.
Podstatné však vtejto chvíli nie je to, kým chcel byť, ale kým bol ačo životaschopné, sugestívne araz na čas až nepríjemne presné zanechal.
Foto: archív SLC
