��������

Jeden z najťažších žánrov

Poviedka patrí jednoznačne medzi najnáročnejšie žánre: na obmedzenom priestore musí autor vytvoriť plastické postavy a zároveň vystavať príbeh so zmysluplnou atmosférou. Výhodou čítania akejkoľvek zbierky poviedok je, že sa príbehy môžu čítať postupne, bez nutnosti prečítať celú zbierku na jeden ťah. Čitateľ si tak môže príbehy kúskovať podľa nálady a dopriať si dlhší čas na ich interpretáciu. To platí aj v prípade zbierky Staré baby v lese. Hoci tu Atwoodová už v úvode prepletá príbeh manželského páru, nie všetky poviedky sú nutne sémanticky prepojené. Autorka sa navyše neviaže na jednotný formát – z hľadiska štruktúry sú niektoré príbehy kratšie, iné rozsiahlejšie, u mnohých zase nájdeme otvorený koniec. Z hľadiska modality zachádza do vôd metafikcie či žánrovej literatúry a kombinuje tak mnohé rozprávacie postupy. V príbehoch využíva súčasný jazyk, ktorý miestami dofarbujú expresívne výrazy (aj na Atwoodovú sú občas prekvapením), no zároveň tým podčiarkuje autenticitu príbehov. Takýto moderný prístup odráža dobu, do ktorej sú poviedky zasadené. V mnohých prípadoch sa tu dokazuje, že dobrá poviedka nemusí mať vždy pevné pravidlá. Jej napísanie však tak či tak vyžaduje akúsi remeselnú zručnosť. O tomto v prípade Atwoodovej  niet pochýb.

,,Špekulatívna” fikcia

Pri Atwoodovej čitateľ nikdy nevie, čo má presne očakávať. Okrem toho, že by bolo možné nazvať ju dvojdomou autorkou (píšuc prózu i poéziu), v mnohých ohľadoch je náročnejšie zaradiť ju do jednotného žánru v rámci fikcie. Vyskúšala si dystopický, historický či detektívny román. Pri autorke je možné tvrdiť, že jedným z jej obľúbených žánrov patrí nepochybne tzv. „speculative fiction“. ,,Špekulatívna fikcia“ obsahuje široké spektrum žánrov, obľúbené najmä v populárnej literatúre: či už ide o vedeckú fantastiku, fantasy, dystopiu alebo romány s alternatívnou históriou. Niektoré prvky tejto fikcie sú badateľné aj v zbierke Staré baby v lese: okrem toho, že tu Atwoodová skvelo pracuje s konceptom alternatívnej histórie, ponúka náhľad do vnútorného sveta postáv z rôznych období. Nešpekuluje tu iba s dejom, ale i s postavami a ich psychológiou: čo by sa stalo, keby sa sled udalostí v ich životoch odohral inak, ako v skutočnosti? V zbierke Staré baby v lese dokazuje, že bežné životné témy sa možno dajú za akýchkoľvek podmienok uchopiť netradičným spôsobom. V príbehoch šikovne kombinuje iróniu či satiru a podčiarknutie jemnou absurditou dodáva príbehom patričnú hĺbku.

Metafikcia ako nástroj

Zbierka Staré baby v lese obsahuje 15 príbehov, v ktorých Atwoodová rada experimentuje s formou. Už v úvode prvých dvoch poviedok sa pohráva s konceptom pamäti. (Jedna z hlavných postáv si nepamätá všetko úplne presne a to z nej činí nespoľahlivého rozprávača.) Iné poviedky sa zase ponášajú na autorkine predošlé románové počiny z vôd dystopie a sci-fi: kombinuje v nich práve prvky týchto žánrov a miestami ich hyperbolizuje (poviedka Netrpezlivá Griselda je toho dôkazom). Jedným z najzaujímavejších textov v zbierke je poviedka Rozhovor s mŕtvym, ktorá sa formálne naozaj ponáša na rozhovor publikovaný v literárnom periodiku. Samotná Atwoodová v tomto príbehu vstupuje do fiktívneho dialógu so zosnulým anglickým spisovateľom Georgeom Orwellom. Tým, že je poviedka koncipovaná ako imaginárne interview, využíva postmoderný postup, ktorý už kedysi zaviedol Milan Kundera vo svojom románe ����������ٱ�ľ�ԴDz�ť. Takýto netradičný prístup má tak šancu otvoriť priestor na vykreslenie absurdna. Atwoodová používa jazyk recenzentov, pričom sa spolu s mŕtvym Orwellom (ktorý hovorí prostredníctvom špiritistky) snaží nájsť paralely medzi historickými udalosťami a súčasnosťou. Okrem toho, že autorka vzdáva spisovateľovi hold a spomína ho ako svoj vzor, sa poviedka stáva akousi intelektuálnou hrou, stierajúcou hranicu medzi fikciou a realitou. ,,Myslím, že ma najväčšmi poháňala nespravodlivosť. Falošné obvinenia, ľudské obete. To ma nútilo písať väčšmi než čokoľvek iné. Pochytilo ma až divé rozhorčenie, ktoré sa vo mne rozdúchalo vždy, keď niekto zradil obyčajnú ľudskú slušnosť. Tá zrada obyčajnej ľudskosti.” (s. 96)

Grotesknosť a absurdita

Jednou z mnohých groteskných poviedok v zbierke je jednoznačne Smrť Fliačikova. Spisovateľka tu popisuje grotesknosť vzniknutej situácie (smrť mačky), no absurditu doťahuje do hyperbolických rozmerov, keď sa hlavná postava rozhodne vyrovnať s hlbokým smútkom nad stratou svojej mačky po svojom, a to tak, že jej napíše báseň, imitujúc anglického básnika Alfreda Tennysona. Pracuje sa tu s intertextuálnymi odkazmi a snahou do istej miery parodovať poéziu viktoriánskej éry. Báseň miestami vyznieva komicky (postava sa napríklad nevie rozhodnúť, ako správne dokončiť báseň,  aby nestratila na dôstojnosti). Hoci tento literárny žart môže na jednej strane pôsobiť humorne, poukazuje na ľudskú snahu vyrovnať sa so stratou. V inej poviedke, s názvom Smrť spôsobená lastúrami, zas opisuje krutý koniec filozofky Hypatie z Alexandrie. Na základe jej príbehu ilustruje odveký postoj k ženám, hoci poviedku nemusíme nutne považovať za feministický manifest. Krutosť situácie podčiarkujú paralely zo súčasnosti: ak sa ženy majú cítiť vo svete bezpečne, nesmieme sa prizerať zlu páchanému na nich. Hypatia sa so svojím osudom zmieruje, rozumie tomu, že krása a vznešenosť nie sú nutne vlastnosti, ktoré uchránia ženy pred zlom. „Pravdepodobne by som neskončila ako mäsiarsky produkt, ale človek nikdy nevie. Mnohé málo známe ženy boli utrápené na smrť len preto, že existovali.“ (s. 128)

V poviedke Humbuk Atwoodová vykresľuje alternatívnu históriu, kde sú ženy a muži pripustení k sebe len pod drobnohľadom. Modalitou sa táto poviedka ponáša na román Príbeh služobníčky: svet sa zviecha po epidémii pohlavných chorôb, pričom sú ženy a muži segregovaní a môžu splodiť potomkov len za určitých podmienok. Humbuk je do istej miery akousi subverzívnou hrou, pričom do pozície žien tu tentoraz stavia mužov. Tí majú za úlohu jediné: splodiť iba dvoch potomkov a tým si splniť svoju biologickú funkciu. ,,Len dve deti, povedala mu. Jediné, čo máš urobiť, je splodiť dvoch potomkov.“ (s. 137)

Postoj k ženám

V poviedke Moja zlá matka sa skúma komplikovaný vzťah medzi matkou a dcérou. Ten je často poznačený nedorozumeniami a predsudkami, no aj matkiným tajomstvom. Tú v meste považujú za čarodejnicu a samotná dcéra ju vníma ako autoritársku a nebezpečnú. Okrem toho, že je v poviedke majstrovsky vykreslená dynamika ich vzťahu, je tu načrtnutá aj realita, v ktorej musia ženské hrdinky často žiť. Ženy, ktoré sa od spoločnosti odlišovali, boli nezávislé a autoritárske, zvyčajne spoločnosť označovala za bosorky, nútené plávať s prúdom. Atwoodová tu pekne vykresľuje, že individualita by mala byť dominantou každého z nás a údajná mágia matky bola skôr výrazom starostlivosti než temných síl. Autorka sa tu citlivo pohráva s témou osudu žien a spoločenských predsudkov a ponúka tak priestor na diskurz o tom, čo vlastne v očiach spoločnosti znamená byť „inou“. ,,Som si istá, že týmto ženám v problémoch dávala matka nejaké rady, to prinajmenšom, hoci možno to bol aj nejaký tajomný nápoj v pohári. Zásobu takých pohárov mala v chladničke. Ich obsah mal rôzne farby a mňa do toho nebolo nič.“ (s. 57)