��������

Bombový útok rozbije múry a zničí právo na súkromie. Verejnosť môže beztrestne zízať do intímneho priestoru bez ohľadu na ústavné práva. Vojna odhaľuje vnútornosti na dennej báze. Vnútra tiel. Bytov. Osobného sveta. Ako Európanka pozerám do týchto vnútorností len cez filter správ a médií. Cez statusy na sociálnych sieťach. Preložím vetu Artema Čecha a cítim sa pristihnutá. S vinou stalkera uvažujem nad čítaním statusov ukrajinských priateľov. Zasiahnutá krutosťou slov, ktoré si volia, krutosťou temnoty, v ktorej opare žijú, krutosťou, očistenou od zbytočnej slovnej vaty, ktorá by civilizovala ich vojnovú skúsenosť pre európskeho čitateľa, si zároveň uvedomujem vzácnosť toho, že táto vojnová skúsenosť môže byť vypovedaná bez mediálnej cenzúry. Ako terapia. Ako umenie. Ako novodobá podoba historickej korešpondencie či rukopisných denníkov.

Artem Čech po mesiacoch na frontovej línii plní aktuálne úlohy v tyle a lieči sa z vojnových hrôz. „Moje myslenie sa v poslednom čase zúžilo na niečo nepodstatné, na obmedzené blúdenie v každodennosti,“ píše v statuse z konca novembra 2024.

„Márne skúšam objaviť v hlave čisté myšlienky, lebo tam je – ako hovoril môj priateľ – nasraté. Celý tento systém zo mňa vytlačili takmer všetku vôľu. Kolenom mi pridlávili hlavu k parketám: No ako? Lesknú sa? – Lesknú! – Hlavne, nech sa lesknú. Nech je všetko na svojom mieste. Zaevidované a podpísané. Nech je všetko zákulisie zakryté. Preto nemôžem premýšľať. Preto nedokážem písať,“ zveruje sa a reaguje na vnútorné problémy krajiny. Napriek tomu sa rozhodol spraviť to, čo neplánoval: napísať knihu o bolesti, strachu a zúfalstve. „Dva dovolenkové týždne mi umožnili stav, keď píšeš autenticky. Premýšľaš. Búšiš do klávesnice a pohŕdaš štýlom a pravidlami písania a zabúdaš, že nepíšeš len pre seba. A keď sa potom preberieš, pozeráš na text a premýšľaš: nebol som príliš úprimný? Nebol. Čakajú ma týždne editovania. Aby som všetku túto emocionálnu hrôzu ozdobil bižutériou. Aby to vyzeralo pekne. Stále cítim koleno na mojej šiji a oslepuje ma lesk parkiet. Preto nemôžem premýšľať. Ani písať. Môj svet je priúzky a obmedzený. Môžeš mať Pulitzera, byť finalistom Bookerovej ceny alebo hoci aj ceny zlatého údu, aj tak si len tým, čo ťa obklopuje. Preto sa podlaha musí lesknúť, sračky majú byť zakryté, správy odovzdané. A nedajbože, aby si začal premýšľať široko a odvážne. Nedajbože premýšľať ako kedysi. Široké myšlienky v úzkom tuneli systému – sú priamou cestou na psychiatriu. Premýšľať a písať je možné len tam, kde nie sú múry, ploty, parkety a pravidlá. A samozrejme, ruský svet. Ako dobre, že som mal tieto dva týždne a že som napísal, čo som napísal. Akoby som tento rok neprežil nadarmo.“ Som Európanka. Zo svojho pohodlného sveta čítam statusy ukrajinských priateľov ako niečo (len) na pomedzí umeleckého textu a osobnej výpovede. A toto uvedomenie ma zahanbuje. Dlžím im viac. Dlžím im rovnakú statočnosť v tom mojom svete uprostred tlakov, ktoré sa snažia zúžiť ho a pritlačiť ma k múru.