��������

Príbeh sledujeme prostredníctvom Billie (forma „ja rozprávania“), ktorá sa od maminho pohrebu retrospektívne vracia k ich spoločným chvíľam. Hoci žili v neľahkých podmienkach a museli sa uskromniť v malom sídliskovom byte, boli šťastné. Mama Marika pracovala v dvoch zamestnaniach – ako upratovačka a čašníčka. Na výlety chodili na letisko, kde túžobne sledovali tabule ohlasujúce odlety do exotických destinácií. Namiesto ozajstnej dovolenky zvykli sedávať na balkóne v plavkách so štýlovými kokteilmi. Nechýbala im fantázia a schopnosť užívať si prítomnosť. Mama bola najlepšou kamarátkou, bola s ňou zábava a pre Billie predstavovala najdôležitejšieho človeka na svete.

Zlomovým okamihom sa stala výhra v lotérii, vďaka ktorej sa mali konečne vydať na vytúženú cestu k moru. V tomto bode však dochádza ku kolízii. Mama musí plánovanú dovolenku zrušiť. Na návštevu sa po rokoch nečakane ohlási stará mama. Sťažuje sa na zdravotné ťažkosti a potrebuje absolvovať vyšetrenia u špecialistov v Nemecku. Nová konštelácia spolužitia troch generácií žien ponúka veľký priestor na budovanie napätia a vzájomné konflikty. Sledujeme premenlivú dynamiku vzťahov: Marika napriek láske k dcére poruší sľub a vyhovie svojej matke. Billie neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť. Autorka vierohodne vykresľuje stiesnenosť v byte a zaberanie priestoru detskej izby starou mamou. Sledujeme hnev Billie, ale aj jej snahu nadviazať so starou mamou pozitívne väzby či matkinu žiarlivosť.

Do komorne ladenej drámy vstupuje tragédia. Smrť Mariky sa stáva nosnou témou straty, viny, vzájomného obviňovania, zmierenia a odpustenia či začiatku nového života. Autorka sa však rozhodla túto kritickú časť rýchlo opustiť a podrobnejšie ju nerozpitváva. Od fatálnej nehody, ktorú zapríčiní hádka medzi matkou a starou mamou, preskakuje k ďalšiemu sledu udalostí. Dej sa plynulo posúva k odhaleniu pointy – Billie pátra po svojom biologickom otcovi. Fischerová však takmer úplne obchádza fázu bolesti, nesprítomňuje prežívanie Billie po incidente, ktorý navždy zmení jej život.

Billie je tak trochu dievčenskou verziou románu Č���� Wolfganga Herrndorfa, kde dvaja kamaráti vyrážajú na dobrodružnú cestu v ukradnutom aute. Podobne ako oni aj Billie zažíva kopu bizarných a ťažko uveriteľných príhod. Na základe fotografie, ktorú našla v maminých osobných veciach, sa sama vydáva na ostrov na severe Nemecka s cieľom vypátrať svojho otca. Jej jazda na starom Nissane s cieľom odhaliť pravdu pôsobí trochu naivne, prítomné sú mnohé nepravdepodobné dejové zvraty. Vláme sa napríklad do domu muža, o ktorom si myslí, že je jej otcom. Na ceste si robí zápisky, prostredníctvom ktorých by sme sa mohli dozvedieť niečo o jej vnútornom svete, sú však až príliš skratkovité na to, aby dokázali presvedčivejšie znázorniť, čo sa odohráva v hlave a srdci protagonistky. Monologické pasáže o zážitkoch Billie mimo domova sú literárne menej presvedčivé než pnutia medzi troma ženskými postavami na začiatku románu.

Autorka stvárňuje v postave Mariky maďarskú Rómku, ktorá zo svojej vlasti ušla pred rodinou za „lepším životom“. Za minulosťou poznačenou viacerými traumami urobila hrubú čiaru a svojej dcére z nej nechce prezradiť vôbec nič. Súkromie si prísne stráži – Billie nepozná ani len meno svojho otca. Fischerová neprepúšťa do textu mnoho informácií o Marikinej vlasti a pôvodnej rodine. Dozvedáme sa však, ako smrť jej otca naruší vzťahy s matkou, dochádza aj k fyzickému násiliu a úteku Mariky z vidieka do Budapešti, kde sa chce stať profesionálnou tanečnicou. Jej sen však mení realita života, keď otehotnie.

Prečo sa do textu nemeckej proveniencie dostala práve postava zo strednej Európy? Samotná autorka má predkov v Maďarsku. Fischerová však napriek emigrantskému pozadiu postáv nehľadá odpovede na to, čo znamená byť cudzinkou v Nemecku. Jej cieľom nie je skúmať kultúrne odlišnosti medzi životom a zmýšľaním ľudí v západnej a východnej Európe. Maďarsko pôsobí zameniteľne za hocijakú inú krajinu. Okrem pár cudzích slov či receptov z typickej kuchyne sú reálie a zvyklosti načrtnuté len okrajovo.

Hoci autorka výraznejšie netematizuje sociálnu problematiku, Marika v jednom rozhovore s Billie spomenie, že ju rodičia chceli (ako 14-ročnú) vydať za chlapca z dediny. Letmo tak upozorní na závažnú tému dohodnutých detských manželstiev – smutnú realitu v niektorých vylúčených komunitách. Signifikantná téma života marginalizovaných Rómov zostáva v úzadí. Čitateľ okolo takýchto zmienok rýchlo prekĺzne, autorka ich spomína len v kontexte toho, čo formovalo postavu Mariky, a ďalej ich nerozvíja. Rovnako je to v momente, keď sa Billie niekdajšieho partnera svojej mamy pýta – v závere románu –, či je aj jej otec Róm (dozvedá sa, že zrejme nie). Táto informácia jej zvláštnym spôsobom postačuje na to, aby spokojne skonštatovala: „Oddnes mám príbeh.“ (s. 192) Mnohé podstatné skutočnosti sú spomenuté len povrchne, čo príbeh ochudobňuje o jednu významovú rovinu. Román tak vo výsledku zostáva hlavne na úrovni tínedžerského road-tripu. V presne skonštruovanej a na udalosti bohatej dejovej línii nie je dostatočný priestor na prepracovanú psychológiu postáv. Všetky tri ženské hrdinky však potenciál na plnokrvné charaktery nepochybne mali.