Igor Hochel vstúpil do slovenskej poézie v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia úspešnou účasťou na dvoch ročníkoch celoslovenskej súťaže začínajúcich autorov Wolkrova Polianka. Časopisecky začal básne uverejňovať v roku 1976, knižne v roku 1979, kedy debutoval zbierkou básní Strom pred domom. V prvotine, ako aj v nasledujúcej zbierke Svetlá na hladine sa predstavil ako autor impresívnej lyriky, ktorý sa usiluje v metaforickom obraze okolitej krajiny čo najpresnejšie zachytiť svoje momentálne zmyslové vnemy, pocity nálady. Hoci tento obraz vytvára najčastejšie prostredníctvom bežných prírodných motívov (slnko, mesiac, deň, noc, leto, zima, vietor, dážď, vtáky, oblaky pod.), bezprostredné dianie (náhodné dojatie, letmé citové vzplanutie, neočakávaný pocit spolupatričnosti, ale aj trvalejší ľúbostný vzťah) sa odohráva pri pohybe lyrického subjektu v obmedzenom priestore mesta, priamo v jeho uliciach, za mestom, v prímestskej prírode, alebo doma, v priestore vlastného príbytku. Mestský spôsob života však autora vôbec nedeprimuje, naopak, v jeho prvých dvoch zbierkach prevláda subjektívny pocit dobrej nálady príjemnej pohody. Tento euforický stav autor zachytáva formou krátkeho lyrického záznamu písaného voľným veršom zakončeného pointou – súvahou aktuálnej životnej situácie. V ďalších dvoch zbierkach Uprostred je mlčanie Kôra nežne praská sa Hochel predstavil ako tvorca reflexívnej lyriky. V súvislosti so zmenou svojho nazerania na skutočnosť totiž prestal sledovať svoje prežívanie vonkajšieho sveta začal si uvedomovať svoj vnútorný svet, svoju vnútornú krajinu (krajinu vedomia krajinu tela), to ako svet / krajinu univerzálnej ľudskej bytosti. Uvažovaním o podstate ľudského bytia v jeho dejinných súvislostiach sa v týchto zbierkach pokúša dostať pomocou analýzy až k archetypálnym hĺbkam človeka. Analytické obrazy problémových situácií človeka spôsobených devastáciou deštrukciou kultúrneho prírodného prostredia vytvára prostredníctvom abstraktných motívov pojmov rozličnej proveniencie (motívy mysle, reči, písma, ticha, resp. krvi, bunky, kôry, machu pod.). V záveroch svojich analýz je pomerne skeptický: v jeho básňach sa ozývajú pochybnosti o človeku, najmä nedôvera v jeho mravnú vyspelosť, ale zároveň v nich intenzívne cítiť túžbu po obnove sveta v jeho pradávnej prirodzenej celostnej podobe. Zmena Hochelovho autorského videnia sveta mala vplyv aj na charakter kompozície jeho básnických textov – Hochel svoje reflexívne básne vytvára z významovo značne vzdialených fragmentov skutočnosti, čím narúša linearitu textov sťažuje odhaľovanie ich posolstva. Touto metódou vytvoril aj básnickú skladbu Pátrači v krajine nezvestných (276 veršov), ktorá tvorí slovesnú časť jeho rovnomennej bibliofílie. Okrem poézie Hochel píše aj poviedky. Ich texty však zatiaľ uverejňuje iba sporadicky iba časopisecky.
Mária Valentová
