ղľáԾ
Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina. Reportáže zRuska, ktorú v roku 2024 vydalo vydavateľstvo Absynt, obsahuje jej reportáže o živote v Rusku za takmer posledné dve desaťročia.
V čase, keď je aj na Slovensku viditeľný hlučný nacionalizmus, ktorý sa prejavuje často nepodloženým pocitom povýšenectva voči akejkoľvek forme inakosti, je dôležité poukazovať aj na ľudí, ktorí dokážu úprimne milovať miesto, kde žijú, a pritom nezatvárať oči pred problémami, s ktorými sa každý štát stretáva. Takto by sa dala stručne charakterizovať kniha Moja milovaná krajina. Jej autorka, ktorá dnes žije vexile a nie v putinovskom Rusku, netají svoju lásku ku krajine, no zároveň nezakrýva jej problémy. Kosťučenko sa dlhé roky venovala reportážam o Rusku, jeho spoločenským a politickým problémom, pričom svoje výstupy publikovala v legendárnej Novej Gazete.
V reportážach, ktoré tvoria túto knihu, môžeme sledovať aj vývoj samotnej autorky. Už na začiatku sa stretávame s opísaním moci televízie pri manipulovaní politickej a spoločenskej reality. Táto skutočnosť je dobre známa aj z našich dejín, keď rôzne televízie a printové médiá zámerne ignorovali dôležité spoločenské udalosti alebo o nich informovali skreslene. Formovanie politických názorov v Rusku v posledných desaťročiach zásadne ovplyvnili štátne alebo štátom kontrolované televízie, ktoré sú dodnes pre mnohých Rusov a Rusky hlavným zdrojom správ a štátnej propagandy. V kombinácii s desaťročiami pokrivenej výučby dejepisu, v ktorej sa historické udalosti deformovali s pomocou režimu poplatných „odborníkov a odborníčok“, ide o jeden z dôvodov, prečo aj dnes mnohí obyvatelia Ruska dôverujú svojim politickým predstaviteľom a ich teóriám o sprisahaní vonkajších síl proti ich štátu.
Agenti cudzích mocností
Aj v Rusku existovali inštitúcie a organizácie, ktoré poukazovali na nedostatky štátu a stavali sa proti štátnej moci. Tieto kroky však (a to nielen v Rusku) nevyplývajú zo snahy poškodiť štát, ale práve naopak – pomenovanie problému a poukázanie naň sú nevyhnutným predpokladom jeho riešenia. Autoritatívni politici a ich stúpenci však takéto činy často interpretujú ako útok na svoj „majestát“ a organizácie, ktoré na problémy upozorňujú, označujú za protinárodné, či dokonca za agentov cudzích mocností. S týmto nálepkovaním sa stretla aj redakcia už spomínanej Novej gazety, kde pôsobila legendárna novinárka Anna Politkovská, ktorá bola vroku 2006 zavraždená pre svoju investigatívu. Putinovský režim dodnes neodhalil (alebo nebol ochotný odhaliť) objednávateľov tejto vraždy, hoci mnohé indície smerovali na Kaukaz. Politkovská bola pre Jelenu Kosťučenko inšpiráciou, motivovala ju k tomu, aby sa venovala novinárskej práci. Autorka opisuje inšpiráciu, ktorú pre ňu starší kolegovia predstavovali, a zároveň poukazuje na cenu, ktorú nezávislí novinári a novinárky platili za svoju prácu. Nedostatočné finančné ohodnotenie, komplikácie zo strany štátu, vyhrážky a ďalšie formy nátlaku mali neblahý dopad na psychické zdravie tých, ktorí sa snažili venovať poctivej žurnalistike a odmietali byť hlásnou trúbou štátnej propagandy.
Ovlakoch aj bytoch
Väčšina reportáží v knihe sa však nezameriava výlučne na vysokú politiku, ale skôr na každodenné problémy bežných Rusov aRusiek, resp. na vplyv veľkej politiky na ich životy. Ich osudy sú často v rozpore s krokmi štátu. Príkladom je reportáž o vlaku Sapsan a jeho dosahu na mobilitu ľudí v obciach pri železnici. Nasadenie modernejšieho vlaku síce zlepšilo cestovanie pre bohatšiu vrstvu spoločnosti a zahraničných turistov, no negatívne ovplyvnilo chudobnejšie obyvateľstvo. Staršie, pomalšie, ale cenovo dostupné vlaky boli postupne nahradené, resp. menej často vysielané, čím sa mnohí obyvatelia ocitli bez možnosti základnej mobility. V oblastiach so zlými cestami sa v prípade zlého počasia dokonca ani sanitky nemohli dostať k ľuďom. Autorka tak prezentuje čitateľom svet moderných vlakov (symbol modernity), ktorý koexistuje popri zanedbaných usadlostiach často bez základných možností dopravy.
Kosťučenko skúma vzťah medzi štátom a občanom aj prostredníctvom témy bývania, ktorá je aktuálna aj na Slovensku. V jednej z reportáží sa venuje búraniu starých bytov, na mieste ktorých majú vyrásť nové bytovky, pričom výstavba podporí realitný trh. Autorka otakejto situácii píše na základe vlastných skúseností nielen ako novinárka, ale aj ako občianka, ktorej sa problém priamo dotkol. Jeden z bytov určených na zbúranie bol totiž ten, ktorý si práve kúpila na hypotéku a postupne rekonštruovala. Snažila sa zaktivizovať susedov, aby zabránili zbúraniu ich domovov, no narazila nielen na odpor štátu, ale aj na apatiu miestnych, ktorí rozhodnutie o búraní jednoducho prijali.
Ani v Rusku, ani v iných totalitných alebo autoritárskych režimoch však nežijú iba apatickí ľudia slepo vykonávajúci príkazy štátu. V ďalších reportážach sa autorka venuje aktivistom bojujúcim za práva LGBTI komunity v Rusku. Ako členka tejto komunity sa Kosťučenko zúčastnila na viacerých zhromaždeniach a vo svojich textoch detailne opisuje tvrdé zásahy štátnej moci proti týmto demonštráciám. Autorka otvorene opisuje osobnú cestu k prijatiu samej seba. Hovorí aj o pokusoch „vyliečiť sa“ z homosexuality, ktorými sa snažila vyhovieť požiadavkám spoločnosti a štátu, až po moment, keď našla vnútorný pokoj a rozhodla sa bojovať za rovnosť pre všetkých. Vo svojich textoch priznáva, že nešla na demonštrácie, aby bola hrdinkou, ale preto, aby bojovala za svoje práva – práva, ktoré boli často porušované, napríklad aj tým, že jej a partnerke odmietli poskytnúť úver na bývanie len preto, že boli lesbický pár. Osobné príbehy, ktoré autorka často preplieta s osudmi iných, dopĺňa rozsiahlymi reportážami. Napríklad sa venuje tragédii zavraždeného homosexuálneho páru, čím zdôrazňuje realitu, ktorej čelia členovia LGBTI komunity v Rusku.
Čitatelia sa vknihe dočítajú aj otých častiach Ruska, kam aj vmierových časoch zablúdi len málo turistov. Kosťučenko sleduje osudy potomkov kočovných kmeňov a opisuje, ako postupne prichádzajú o svoje prírodné a kultúrne dedičstvo. To je ohrozované nielen priamymi zásahmi, ale aj dôsledkami environmentálnych katastrof spôsobených ťažkým priemyslom. Autorka sa venuje nielen ekologickým tragédiám, ale aj neuveriteľnej odvahe miestnych aktivistov, ktorí sa snažia prekonať korupčné štruktúry a dostať informácie o katastrofálnom stave životného prostredia k zodpovedným orgánom.
Slušný, či poslušný?
Jednou z ústredných tém jej reportáží je nepochopenie konania týchto odvážnych ľudí ich okolím, vrátane ich najbližších rodinných príslušníkov. Autorka v knihe zachytáva atmosféru strachu a snahu väčšinovej spoločnosti nevytŕčať z radu. Byť „slušným“ však v tomto kontexte znamená nie žiť podľa vlastného morálneho kompasu, ale byť poslušný voči režimu a nerobiť problémy.
Stret slobodnej žurnalistiky s autoritatívnym režimom je jasne viditeľný vreportážach, ktoré sa týkajú beslanskej tragédie zo septembra 2004 či vojny na Ukrajine. Kosťučenko vo svojom texte odhaľuje, ako štát prostredníctvom svojich spolupracovníkov manipuluje spomínanie na masaker vBeslane, a opisuje, ako sa správa k pozostalým, ktorí stratili svojich blízkych a dodnes spochybňujú správnosť postupu ruských bezpečnostných zložiek pri likvidácii teroristického komanda v škole. Kosťučenko poukazuje na zmenu charakteru nielen pamätného miesta, ale aj samotného mesta Beslan.
V tiráži knihy Moja milovaná krajina sa nachádzajú slová nobelistky Svetlany Alexijevič: „Máme jedinečnú možnosť vidieť, ako vzniká monštrum, ktoré teraz zanecháva svoje stopy v Kyjeve, Buči či Irpini – a ako núti celý svet báť sa budúcnosti.“ S týmto výrokom vynikajúcej spisovateľky sa dá len súhlasiť. Kosťučenko vo svojej knihe mapuje totiž aj osudy mužov, ktorí sa zúčastnili útokov na Ukrajinu v roku 2014, a analyzuje, akým spôsobom sa štát postavil k ich rodinám v prípade, že padli v boji. Ak ich príbuzní mali odvahu komunikovať s nezávislými novinármi, štát voči nim uplatňoval nátlak.
Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina predstavuje mnohé problémy Ruska v posledných desaťročiach azároveň ukazuje príbehy odvážnych ľudí, ktorí si uvedomovali, vakom systéme akrajine žijú anapriek tomu sa rozhodli bojovať za svoje hodnoty apresvedčenie. Tento ich zápas sa však nekončí apokračuje ďalej, ato prostredníctvom ľudí, rozhodnutých odísť do exilu zputinovského Ruska, resp. zostávajú vo vlasti avykonávajú tzv. drobnú prácu namierenú proti režimu, ktorý rozpútal najväčší európsky konflikt od konca druhej svetovej vojny.
Táto kniha je sprievodcom kuvedomeniu si, ako sa ruská spoločnosť dostala do bodu, kde je dnes, ako aj varovaním pre tie spoločnosti, ktoré stoja na križovatke apremýšľajú, ktorým smerom sa vydajú vnajbližšom čase.
