��������

Zbierku otvára krátka báseň ����DZ�ó��, datovaná 23. 02. 2022, teda deň pred začiatkom Putinovej otvorenej invázie do Ukrajiny – udalosti, o ktorej sme si mnohí mysleli, že nemôže nastať (hoci už existoval precedens okupácie ukrajinského Krymu či podpory separatistických síl na Donbase zo strany ruského režimu). Báseň uvádzam v celom jej slovenskom znení (nad týmto textom sa na tej istej strane nachádza ukrajinský pendant): „ráno pri príprave praženice / vtlačím vlhký prst / do soli / olížem ho // potrebujem aspoň niečo cítiť“ (s. 9, kurzíva je aj v origináli).

Predložený obraz je znepokojivo paradoxný. Juxtapozícia týchto dvoch udalostí (teda ich položenie vedľa seba) – vzniku básne a Putinovej invázie – text na jednej strane veľmi presne ukotvuje v čase, na strane druhej ho samotný jeho charakter atemporalizuje, ukladá do bezčasia: v podstate by mohlo ísť o akékoľvek ráno. Paradoxom je, samozrejme, to, že ide práve o TO ráno, vzdialené iba 24 hodín od vypuknutia kataklizmatickej zmeny, ktorá natrvalo zjazví generácie predovšetkým ukrajinského obyvateľstva, no roztriešti i percepciu sveta všetkých ostatných ľudí, ktorým záleží na osudoch iných.

Kruh otupenia a emočnej vyprahnutosti

Práve v tomto momente teda lyrická aktérka chce „aspoň niečo cítiť“. Keď potom o niekoľko strán neskôr v ukrajinskom texte bezmennej básne vypovedá, že na rôzne akty vojnového teroru „si dlho nevieš zvyknúť“ (s. 32) a potom v slovenskom pendante dospieva k presvedčeniu, že na to všetko „sa dá zvyknúť“ (s. 33), uzatvára tým pomyselný bludný kruh otupenia a emočnej vyprahnutosti. Tento moment je, žiaľ, veľmi príznačný najmä pre prežívanie mladších generácií (mileniálske autorstvo textu nevynímajúc), ktoré trápia ozbrojené konflikty (Ukrajina, Gaza, Libanon a ďalšie), pretrvávajúce sociálne nerovnosti, dotované neférovým patriarchálne-kapitalistickým systémom, klimatická kríza – a nezriedka všetko dokopy.

Otázku, ako toto externé znecitlivenie prekonávať, zodpovedá Siedykh aktom ponoru do poézie, a to rovnako vo svojom rodnom ukrajinskom jazyku, i v slovenčine: „zmestím sa do cudzieho jazyka / od kľúčnej kosti po členky / s kyslíkom vdychujem inakosť / pichľavosť polí ozubenej poetiky“ (s. 49). Pod povrchom tu rezonuje pretrvávajúci nepokoj z nezmazateľnej „cudzinečnosti“ (s. 43), no celkový efekt je skôr pozitívny, v zmysle stotožňovania sa s koexistenciou naplnenosti žitia a rozorvanosti, ktorá bude vždy prítomným traumatizujúcim elementom.

Kovová chuť a výslovnosť

Jazyk tu nie je externalitou, ale prostriedkom či reprezentáciou bytia, z čoho vychádza aj niekoľko pôsobivých obrazov: „dnes sa zrútila moja / sémantická stavba“ (s. 53); alebo „y – ako kovová chuť na jazyku“ (s. 13). Druhý citovaný úryvok je zvlášť pozoruhodný. Jeho jadrom je ortoepický rozdiel medzi mäkkým „i“ a tvrdým „y“. Ten v slovenčine nemáme, v ukrajinčine má však jota inú výslovnosť než ypsilon – ten ústa opúšťa v nižšom tóne, akoby ťažšie, hutnejšie, čím výslovnosť evokuje kvalitu kovu. Kovová chuť však zároveň odkazuje k dvom dôležitým motívom, k vojne (konotáciou zbraní) a ku krvi (v tomto zmysle ide v podstate už o lexikalizovanú metaforu, no vhodne oživenú prítomnou viacvýznamovosťou).

Nenechať im svoju pamäť

Komplex bytia a jazyka konštituuje prostredníctvom oboch týchto pilierov aj pamäť, ako sa aj píše v krátkom sprievodnom texte na začiatku zbierky: „Odráža sa tu dôvera, že jazyk nie je len dorozumievacím prostriedkom, ale aj verbálnym zhmotnením pamäti, či už kolektívnej, alebo individuálnej.“ Uchopovaním idey individuálno-kolektívnej pamäte Siedykh pozorne vpisuje svoju osobnú aj nadosobnú skúsenosť do čitateľstva, pričom ide o vhodné médium na „prenos“ životnej skúsenosti. Totiž, hoci na rozdiel od lyrickej aktérky je pre nás zrejme vojna v Ukrajine stále veľmi vzdialeným konfliktom, tu je jasnozrivo sprítomnená práve prostredníctvom pamäti (v nadväznosti na formatívny efekt pamäti na identitu). Takto čítame najprv v básni denník odchodu: „nenechám im svoju pamäť“ (s. 34); potom bytostnú ruptúru, ukrytú za zdanlivo jemným vychýlením v básni denník príchodu: „hneď po zobudení spomínam kto som / dnes mi to trvalo dlhšie“ (s. 36); a napokon v tom istom texte deklamované rozhodnutie: „odteraz mi už pamäť nikto nezoberie“ (s. 37).

Bolo by reduktívne povedať, že ��ܻ�����Ա�č�ԴDz�ť Anny Siedykh je zbierkou o vojne. Áno, z hľadiska prvého motivicko-tematického plánu sa s tým dá súhlasiť, no zároveň sa s takýmto čítaním netreba uspokojiť. Pri hlbšom ponore potom odhalíme (minimálne) celý nový rozmer: v centre toho všetkého stojí ľudskosť – a túžba po nej ako po nepretržit(eľn)om mode vivendi.