ղľáԾ
Rez zrkadlom tiel
Mila Haugová: Archívy tela
Bratislava, Drewo asrd 2004
Mila Haugová nesporne patrí ktomu typu šťastných tvorcov, ktorí včitateľovi vyvolávajú pocit (možno ilúziu), že jej celkom súkromné, intímne denníkové písanie sa vlastne vničom neodlišuje od toho určeného pre verejnosť. To vyvoláva predstavu blízkosti, často až stotožnenia sa sautorom, ktorý sa nám stáva neraz bližší, než sme si sami sebe, tak dobre vidí do našich duší, do našich svetov.
Archívy tela nie sú bežnou básnickou zbierkou, ani pokiaľ ide orozsah (216 strán), ani pokiaľ ide ojej zameranie. Poetka tvrdí: „nerozprávam príbehy. priraďujem ksebe obrazy.“ (s. 146), aaj preto má čitateľ pocit, akoby listoval nesmierne citlivo uchovávaným albumom, akoby sa ho mohol len zľahka, ale predsa sústredene dotýkať. Je to naozaj tak, poetka nerozpráva príbehy, ale jej obrazy sú také farebné ataké naplnené krehkým obsahom, že sa nám často zdá, že čítame romány alebo – presnejšie – romány jej života, romány životov. Vidíme ju ako malé dievčatko, žiačku, všetko však už aj cez prizmu „matkodcéry“ či „dcéromatky“. Zjej zorného uhla sa nevytráca prítomnosť, nech by bola vprehŕňaní sa staršími obrázkami zablúdila kamkoľvek.
Vnašej ženskej poézii nekaždodenná je aj absencia istého ostychu, čo tejto lyrike dodáva mužne svietivú vôňu, akokoľvek je číro ženská. Je to autorka odvážna nielen ksvetu, ale aj ksebe, anemilosrdne pravdivá. Haugová nehovorí oláske, hovorí omilovaní, omilovaní sa, čím vlastne stále hovorí oláske. Jej partner je vnej prítomný nielen duševne, ale aj telesne, takže archívy tela, ktorými listujeme, sú často archívmi zdvojeného tela, nehovoriac otom, že sú to predovšetkým archívy dušotela – také je hlboké, no pritom dotykom ako čiarou skalpelu zraniteľné, ale aj zobúdzané, liečené.
Básnickými jazykmi sa Haugovej stávajú aj nemčina ačiastočne angličtina, čo si vyžaduje jazykovo zdatného prijímateľa. Jej poézia však nie je určená nenáročnému čitateľovi, hoci je vnej reč aj okvetinkách, ale nie zhľadiska tej, čo voňavo vije vence, ale tej, ktorá ich pod učenými názvami zbiera do herbára svojej duše.
Knihu sprevádzajú aj autorkine fotografie zrozličných životných období, možno aj pre toho, kto „počúva iné slová inú hudbu vidí iné obrazy“.
Viera Prokešová
