ղľáԾ
Steny domova
Mária Bátorová: Biele steny
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Mária Bátorová je „dvojdomá autorka“. Ako literárna vedkyňa na začiatku 90. rokov zaujala publikovaním prác, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami (Biele miesta vslovenskej literatúre – spoluautorstvo aRoky vzopätia aúzkosti) a koncom desaťročia publikovala precíznu komparatistickú prácu J. C. Hronský amoderna. Mýtus amytológia vliteratúre najmä o neobjavených väzbách medzi Hronského dielom aeurópskou literárnou modernou. Azačiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavuje aj ako prozaička.
Vroku 1991 publikuje novelu Zvony vkameni, ktorá je prvou epickou reakciou v našejliteratúre po roku 1989 na udalosti nežnej revolúcie – aje to reakcia, ktorá odhaľuje ľudskú iintelektuálnu nepripravenosť slovenskej spoločnosti na situácie, keď „bije zvon slobody“. Novela bola zaradená do rovnomennej knihy poviedok, ahoci je bezprostredným aautentickým svedectvom autorky na politickú tému, predstavuje isté vybočenie zBátorovej epického sveta, kde (najmä vknihách íš aTell) hrdinami príbehov sú predovšetkým ženy stúžbou po harmónii vpartnerských amedziľudských vzťahoch.
Jemné psychologické sondy do ženského sveta v mnohotvárnych príbehových premenách charakterizujú aj najnovšiu Bátorovej knihu Biele steny. Predstavuje sa vnej ako skúsená prozaička stvarovo vyzretými príbehmi - apodobne ako vknihách íš aTell sú jednotlivé prózy kompozične prepojené sbásňami, často len krátkymi lyrickými skicami, ktoré rozširujú či prehlbujú jednotlivé poviedky. Kniha akoby vytvárala jeden príbehový (hudobný) celok, kde jednotlivé motívy predstavujú variácie na tému vzťahov medzi ženou amužom, vzťahov mileneckých a rodinných, stálych aj chvíľkových, šťastných, ale rovnako aj deziluzívnych. Ak som naznačil kompozičnú paralelu shudbou, pri čítaní niektorých poviedok (ʴľDZí, Polovica tváre, Panta rei) mi zišiel na um výrok Vladimíra Holana vsúvislosti sBachovou hudbou: „Čím jsou disonance tvrdší, tým více se blíží harmonii.“ Harmónia vBátorovej príbehoch je harmóniou prozaického diskurzu, vnútorného iskrenia vo vzťahoch ženy amuža.
Biele steny okrem tematického ťažiska, ktorým je ženský arodinný svet – svet ohraničený stenami domova – prinášajú aj poviedky tematicky inšpirované osudmi emigrantov, ľudí, čo sa zväčša nedobrovoľne ocitli mimo domova (Virtuálna realita úplnosti, Prvá aposledná). Téma emigrácie vBátorovej tvorbe súvisí nielen sjej pobytom na univerzite vKolíne nad Rýnom vpolovici 90. rokov, ale aj sjej výskumom osudov J. C. Hronského a ďalších slovenských umelcov, ktorí vodlúčení od vlasti avlastných koreňov prežili časť svojho života. Bátorová by tejto téme mohla vbudúcnosti vtlačiť osobitnú avýraznejšiu pečať... Jej prózy však dnes, ako už aj predtým, pôsobia obohacujúcovkontexte súčasnej slovenskej literatúry.
Anton Baláž
