��������

Autori si dali náročnú, no mimoriadne fascinujúcu úlohu: vystihnúť, ako sa ľudia z rôznych krajín, odlišných politických smerov či spoločenských vrstiev dokázali spojiť v boji proti násilným totalitným režimom, a to často za cenu prekonania značnej nedôvery, neraz aj otvoreného nepriateľstva zo strany niektorých domácich odbojových organizácií či miestnych obyvateľov.

Kniha sa začína analýzou dobrovoľníckej účasti v španielskej občianskej vojne, ktorá pre mnohých zúčastnených nakoniec predstavovala akúsi predohru ku globálnejšiemu protifašistickému konfliktu. Samozrejme, ide aj o príbeh legendárnych interbrigád, ale v podstatne širšom kontexte, ktorý ich aktivity a následné činy počas druhej svetovej vojny prezentuje na jednom mieste. Autori a autorky sa zároveň venujú aj republikánskym bojovníkom pôvodom zo Španielska, ktorí sa nezmierili s Francovým víťazstvom a hľadali spôsoby, ako poraziť tohto diktátora počas druhej svetovej vojny, ale aj po nej. V nasledujúcich kapitolách autori a autorky rozvíjajú tému transnacionálneho odboja už v kontexte druhej svetovej vojny, pričom sa venujú rôznym témam, napríklad partizánskym bojom v horských oblastiach Balkánu, operáciám spravodajských služieb alebo organizácii únikových trás pre Židov. Pri všetkých týchto aktivitách, ako aj pri mnohých ďalších, zriedkakedy zostal odboj ohraničený jednou krajinou či jedným jazykom.

Pestrosť nielen ako výhoda

Svoju úlohu vo vedení transnacionálneho odboja počas druhej svetovej vojny zohrala aj britská tajná služba Special Operations Executive (SOE). SOE, založená vo Veľkej Británii v roku 1940 s cieľom vytvárať čo najväčší chaos na území Európy okupovanej nacistickým Nemeckom prostredníctvom sabotáží a tajných operácií, bola v mnohých ohľadoch nositeľkou transnacionálnej stratégie odboja. Organizovala výcvik agentov z rôznych kútov sveta a cielene ich nasadzovala v prostredí, ktoré v ideálnom scenári poznali z predvojnových čias – či už jazykovo, alebo geograficky. Vďaka tomu napríklad Poliaci zo západných exilových jednotiek našli uplatnenie vo Francúzsku, príslušníci Commonwealthu pôsobili v Juhoslávii a dobrovoľníci s koreňmi v juhovýchodnej Európe boli vysielaní na Balkán. Podobným spôsobom verbovala SOE i agentov pochádzajúcich z Československa, ktorí vynikali znalosťou miestnych pomerov. Výsledkom bolo vytváranie často pestrých, viacjazyčných tímov, v ktorých sa miešali nielen kultúry a jazykové kompetencie, ale často aj rôznorodé politické či osobné motivácie. Autori v knihe opakovane poukazujú na to, že táto pestrosť bola síce zdrojom jedinečnej flexibility, no súčasne otvárala aj priestor pre najrozličnejšie nedorozumenia či napätia medzi agentmi a domácimi odbojármi.

Vďaka detailnej práci so spomienkami a archívnymi prameňmi, s ktorými autori a autorky vo svojich textoch pracujú, môžeme vidieť, že v rámci odbojovej činnosti sa často využívali skúsenosti a kontakty veteránov zo španielskej občianskej vojny. Boli to práve oni, ktorí už pred druhou svetovou vojnou bojovali proti fašizmu a často predstavovali dobre vycvičených a vytrvalých účastníkov rezistencie. Mnohí z nich vytrvali v boji nielen po porážke republikánov v Španielsku, ale často aj po veľmi negatívnych skúsenostiach z okolitých štátov, kde mnohí prešli nútenou internáciou v táboroch. Niektorí z týchto bojovníkov sa zároveň stali vynikajúcimi inštruktormi, schopnými rýchlo zaškoliť miestnych odbojárov s menšími skúsenosťami na špeciálne úlohy, napríklad sabotáže. Ich schopnosti využívali aj spojenecké tajné služby. Často tak vznikla sieť, pracujúca v utajení a v obrovskom nebezpečenstve, ktorá do istej miery prepájala odbojové hnutia naprieč kontinentom.

SNP v trojici významných povstaní

Pre slovenského čitateľa je ďalším výrazným príspevkom knihy jej dôraz na udalosti roku 1944. Práve v tom roku totiž došlo k trojici významných povstaní, ktoré autori označujú za transnacionálne, resp. zdôrazňujú nielen národný, ale aj transnacionálny charakter týchto vrcholových činov európskej rezistencie. Reč je, samozrejme, o Varšavskom povstaní, povstaní v Paríži a v neposlednom rade o Slovenskom národnom povstaní. V tejto publikácii autori zdôrazňujú, že Slovenské národné povstanie sa v dejinách protinacistického zápasu radí medzi kľúčové vystúpenia odboja, a tým mu priznávajú postavenie, aké sa mu zvyčajne v medzinárodnej historiografii neprisudzuje. Zatiaľ čo Varšava a Paríž bývajú v zahraničných prácach často ústredným bodom záujmu, SNP sa na Západe spomína väčšinou len okrajovo, ak vôbec. V knihe Bojovníci bez hraníc je však postavené na jednu úroveň s Varšavským povstaním či povstaním v Paríži, a to z hľadiska politického vplyvu i vojenskej dôležitosti.

V prípade Paríža a Varšavy je európskemu čitateľovi zrejmá ich symbolika. Varšava sa stala symbolom tragického boja, ktorý bol krvavo potlačený nemeckými silami, pričom Spojenci neboli schopní, resp. ochotní poskytnúť efektívnu pomoc. Paríž priniesol iný príbeh – triumf nad nemeckou posádkou a rýchly postup spojeneckých vojsk. SNP je v tomto reťazci menej zreteľným míľnikom, ale v knihe Bojovníci bez hraníc je jeho význam podčiarknutý viacerými dôvodmi. Po prvé, išlo o najväčšie ozbrojené vystúpenie proti nacizmu v priestore strednej a juhovýchodnej Európy. Po druhé, vďaka zapojeniu množstva zahraničných účastníkov, vrátane francúzskych občanov internovaných v Maďarsku, získalo SNP medzinárodný charakter. Samotné povstanie je tu predstavené nielen ako „vnútro-slovenská“ záležitosť, ale aj ako priestor na boj proti nacistickému Nemecku a lokálnym kolaborantom, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia rezistencie z rôznych kútov Európy.

Autori navyše pripomínajú aj Slovákov, ktorí bojovali v zahraničí. Či už v rámci sovietskych partizánskych jednotiek, do ktorých dezertovali z radov slovenskej armády pôsobiacej na východnom fronte, alebo ako príslušníkov poľskej Armii Krajowej počas Varšavského povstania. Týmito príkladmi autori a autorky zdôrazňujú, že transnacionálne prepojenie nie je iba jednosmerné. , Keďže kniha sa nesústreďuje len na aktivity odboja v západnej Európe, ako to pri takýchto publikáciách často býva, napriek pozitívnemu prístupu sa v nej autori nevyhli istým nepresnostiam. Napríklad tvrdenie o tom, že ľudácka Slovenská republika bola spojencom nacistického Nemecka od roku 1941, je nepresné a zavádzajúce. Veď slovenská armáda spoločne s armádou nacistického Nemecka zaútočila v septembri 1939 na Poľsko – čiže vojenské spojenectvo fungovalo už od prvých momentov druhej svetovej vojny v Európe – nehovoriac o existenciálnom prepojení ľudáckej republiky na existenciu nacistického Nemecka.

Tienisté stránky odboja aj pamäte

Kniha sa nevenuje len „lesklým dejinám odboja“ – práve naopak, autori neopomínajú ani limity a problémy transnacionálnej spolupráce. V kapitolách venovaných „nárazníkovým zónam“ Balkánu a východnej Európy vidíme, ako sa na jednej strane formovali početné multietnické partizánske oddiely, no na strane druhej pôsobili národnostné a ideologické trenice, ktoré mohli paralyzovať či zničiť perspektívne akcie odboja. SOE, ktorá z Londýna vysielala agentov, často narazila aj na nedôveru miestnych hnutí, strach z infiltrácie alebo na drsnú realitu, keď jej agenti zahynuli v boji skôr, ako stihli rozvinúť trvalejšiu činnosť. Tieto tienisté stránky transnacionálneho odboja autori neprehliadajú, ale kriticky analyzujú, čo len zvyšuje dôveryhodnosť celého výskumu.

Publikácia poukazuje na farebnosť a komplikovanosť dejín druhej svetovej vojny. V kontexte laikmi často používaného hesla „dejiny píšu víťazi“ ako historik zdôrazním poslednú kapitolu tejto veľmi zaujímavej publikácie. Tá sa venuje spomienkam, ale aj historickému zobrazeniu transnacionálnych bojovníkov v radoch protinacistického odboja – teda ich posmrtnému zobrazovaniu. Po skončení bojov druhej svetovej vojny sa veľmi rýchlo začal boj o pamäť rezistencie, v ktorom mnohí predstavitelia víťazných štátov mali primárne cieľ zdôrazňovať úlohu „národných“ odbojových hnutí. Úloha bojovníkov pôvodom z iných krajín sa bagatelizovala, resp. úplne zamlčiavala a obchádzala. Autori a autorky si všímajú rozdielny prístup k internacionalite rezistencie na oboch stranách železnej opony, ale často aj tragické osudy mnohých bývalých protinacistických bojovníkov, ktorých zomleli udalosti studenej vojny a niektorí z nich skončili vo väzniciach a na popraviskách. Ukazuje sa tak, že ani v jednej z krajín to transnacionálni bojovníci nemali po vojne jednoduché. V spomínanej kapitole sa autori a autorky venujú aj vývoju prístupu historikov a historičiek k tejto téme a ukazujú, ako sa postupne vyvíjal naratív európskeho odboja. Od národných príbehov po poukazovanie na rozmanitosť všetkých aspektov rezistencie vrátane spolupráce medzi tábormi, ktoré by v mierových časoch veľmi ťažko boli spojencami.

Kniha Bojovníci bez hraníc je tak ukážkou toho, že vedecký prístup k dejinám skôr či neskôr prekoná nánosy vojnovej, ale aj povojnovej nacionalistickej propagandy politikov a budovateľov rôznych štátnych kultov. Kniha umožňuje čitateľom dozvedieť sa širšie súvislosti o aktivitách, rozmanitosti a krízach európskeho odboja počas druhej svetovej vojny, ale aj o vývoji spôsobov spomínania na odboj v posledných desaťročiach. Ide tak vskutku o jedinečné dielo európskeho formátu, ktoré by si mal prečítať každý, kto sa zaujíma o najnovšie pohľady a prístupy spojené s výskumom druhej svetovej vojny a protinacistického odboja.