��������

Vo februári však viacero významných umelcov zorganizovalo v Mestskom divadle v São Paule Týždeň moderného umenia – niekoľkodňovú výstavu obrazov a sôch, spojenú s prednáškami, koncertmi a čítaním poézie. Toto podujatie sa stretlo s búrlivým prijatím verejnosti, pravda, občas búrlivo nesúhlasným. Základnou myšlienkou Týždňa bol odklon od realizmu, romantizmu, idylickej metrickej poézie a príklon k slobodnejšiemu vyjadrovaniu, k témam bližším brazílskej realite. Umelcov spájalo hľadanie vlastnej cesty cez inšpiráciu avantgardnými hnutiami ako futurizmus, expresionizmus, kubizmus, dadaizmus a surrealizmus, ktoré však nekopírovali, no pretvárali ich podľa seba a sveta, ktorý ich obklopoval. Týždeň moderného umenia teda odštartoval brazílsky modernizmus. Vyznačuje sa predovšetkým prijatím brazílskej portugalčiny ako jazyka hodného vyjadrovať umelecké poryvy, pretože jeho (pre Brazílčanov) strnulá európska podoba neodrážala miestnu realitu: napríklad už len bujnú flóru a neznámu faunu, pre ktoré kolonizátori nemali vlastné pomenovania a často ich preberali z domorodých jazykov. ����novom umeleckom programe sa miešajú vplyvy Starého kontinentu s indiánskymi a africkými na všetkých úrovniach: jazykovej, vizuálnej, hudobnej...

Jednou z najvýznamnejších postáv tohto hnutia a jedným z hlavných organizátorov Týždňa bol Mário de Andrade. Narodil sa v São Paule, vyštudoval hudobnú vedu, v detstve hral na klavír a považovali ho za zázračné dieťa, no bratova nešťastná smrť pri futbale (vo svojom najznámejšom románe futbal vyhlásil za jedno zo ziel Brazílie) mu spôsobila veľký šok. Pre následné chvenie rúk nedokázal dobre hrať a rozhodol sa pre štúdium hudobnej teórie a spevu. Napokon sa ako vyštudovaný etnomuzikológ pustil do skúmania ľudovej hudby  Brazílie. Niekoľko rokov cestoval po vnútrozemí a zaznamenával miestny folklór. Na svojich cestách veľa fotografoval. ����roku 1927 začal písať pre noviny Diário Nacional stĺpček, nazval ho Turista učeň (O turista aprendiz) a mestskému obyvateľstvu v ňom predstavoval domorodú Brazíliu. Novinárske opisovanie každodennej skutočnosti kombinoval s literárnym prístupom k písaniu často s humorným podtónom.

Hra s muzikálnosťou

Na Týždni moderného umenia predstavil ako zlatý klinec programu svoju básnickú zbierku Pauliceia Desvairada (Bláznivé São Paulo, v anglickom preklade Hallucinated City, teda Halucinované mesto). Je to jeho najvplyvnejšia zbierka, priniesol v nej modernistické idey a voľný verš, ktoré v brazílskej, formálne zviazanej poézii, pôsobili priam revolučne. Inšpiroval sa pohľadom z balkóna v stave ako v delíriu, díval sa na námestie pod sebou, no „nevidel ho“. ����básňach spája v impresionistickej mozaike zvuky, svetlá, započuté útržky rozhovorov medzi taxikármi, prináša v nich hovorový jazyk mesta. K zbierke napísal Veľmi zaujímavý predhovor (Prefácio extremamente interessante), v ktorom rozvíja nielen svoju básnickú teóriu, ale aj estetiku jazyka z hľadiska muzikálnosti: „... existujú isté jazykové figúry, v ktorých môžeme vidieť zárodok harmónie ústneho prejavu...“

S muzikálnosťou a rytmikou jazyka pracoval vo všetkých svojich literárnych dielach. Na cestách po Brazílii spoznal mnohé dialekty a osvojil si bohatú slovnú zásobu. ����tom období napísal dva romány. Prvý z nich, Milovať, neprechodné sloveso (Amar, o verbo intransitivo z roku 1927), predstavuje z veľkej časti formálny experiment. Druhý román z tohto obdobia, Macunaíma, hrdina bez charakteru (Macunaíma, o herói sem nenhum caráter, ktorý vyšiel z roku 1928), sa stal jeho najznámejším dielom a ťažiskovou knihou brazílskeho modernizmu. Napísal ho za šesť dní počas vianočnej dovolenky v stave „pripraveného posadnutia“, ako sa sám vyjadril. Pripravil sa naň čítaním viaczväzkových mýtov a legiend pôvodného obyvateľstva Brazílie, ktoré v teréne zozbieral nemecký etnológ Theodor Koch-Grünberg. Mário knihu prvýkrát vydal vo vlastnom náklade osemsto kusov, no stal sa z nej fenomén. Napísal k nej viacero predslovov, v ktorých sa snažil vysvetľovať či obhajovať svoj zámer. „Nikdy som si nepripadal taký neschopný posúdiť potenciálnu hodnotu svojho písania ako pri tejto knihe,“ píše v druhom predslove z roku 1928. Alebo „ďalší problém tejto knihy, ktorý musím vysvetliť, je nemravnosť. Naozaj, bola by chyba predpokladať na základe všetkých nemravností a obscénností v tejto knihe, že sa v nej vyžívam. Skôr by som povedal, že sa vyžívam v... brazílskosti. ����domorodých legendách i v náboženských textoch sa nemravnosti a obscénnosti hojne vyskytujú. Ja som to nielenže prijal, ale ešte aj zvýraznil.“

Tento rok vyšla kniha Macunaíma, hrdina bez charakteru ako prvý slovenský preklad z diela Mária de Andrade. Spojil v ňom všetko brazílske, čo si predsavzali presadiť modernisti vo svojom programe, kniha sa tak stala akousi „výkladnou skriňou“ brazílskeho modernizmu a dnes by sme ju azda zaradili k magickému realizmu.   

Macunaíma, protagonista knihy, „hrdina nášho ľudu“, je čierny syn indiánskej matky. Narodí sa uprostred pralesa, a keď sa konečne naučí rozprávať, vypustí do sveta svoje motto: „Ech, keď mne sa nič nechce...“. Zázračne dospeje, ožení sa s Matkou lesa Ci, no po smrti ich synčeka odchádza Ci na oblohu, kde sa premení na hviezdu, a �Ѳ����ܲԲ�í���DZ��� nechá na pamiatku talizman. On ho však stratí a vyberie sa ho hľadať do São Paula. Na ceste ho sprevádzajú jeho dvaja bratia, ktorým robí naprieky, hoci mu pomáhajú a neraz ho vzkriesia z mŕtvych. Napokon sa z ruchu veľkomesta vrátia do rodnej dediny, no nie je to idylický návrat ku koreňom. Všetci postupne chradnú a svet, ktorý poznali, sa okolo nich rozpadá.

Román je nesmierne zaujímavý po obsahovej aj formálnej stránke. Autor doň zakomponoval miestnu faunu a flóru, pričom kladie dôraz na názvy prebraté z indiánskych jazykov aj v prípade, že existuje „európske“ pomenovanie. (Pre predstavu, ananás sa v Brazílii volá abacaxi [abakaši], čo v jazyku tupí znamená ovocie, ktoré vonia, hoci portugalčina pozná aj slovo ananás.) Pridal miestne mýty a legendy: vyskytuje sa tu napríklad démon Curupira s chodidlami obrátenými naopak, gigantický had Boiuna a ďalšie postavy, spoznávame domorodú vieru, že všetky živé bytosti majú svojho praotca alebo že v dôsledku zväčša krutého osudu sa premieňajú na hviezdy. Sám Macunaíma má predlohu v indiánskych legendách, kde vystupuje ako švindliar, podvodník, občas diabol. Nechýba tu ani typické brazílske náboženstvo: v kapitole Makumba sa opisuje obrad, v ktorom sa mieša katolicizmus s indiánskym šamanizmom, s africkou mágiou a africkým božským panteónom. Či geografia a história: hrdina na úteku pred následkami svojich skutkov behá krížom-krážom po celej Brazílii, kde-tu sa pristaví pri nejakej miestnej zaujímavosti alebo narazí na historickú osobnosť.

Preložiť či nepreložiť?

�����Ѳ����ܲԲ�í���DZ��� nájdeme zmes dialektov, rytmov lesa i mesta, je napísaný veľmi muzikálne a poeticky, niekde sa rýmuje, ale neustále plynie ako rozbúrená rieka. Autor hľadá melódiu a harmóniu priamo v slovách, v siahodlhých vymenovávaniach živočíchov, rastlín, ale i áut či ľudí v meste, jednotlivé slová kladie za sebou tak, že čítané nahlas znejú ako melodická báseň. Nenadarmo sa brazílska portugalčina radí medzi najľubozvučnejšie a najspevavejšie jazyky sveta.

A v tom spočíva jeden z mnohých problémov s prekladom tejto knihy. Brazílske vydanie, ktoré sa mi dostalo do rúk, má tesne pod dvesto strán, ale obsahuje vyše päťsto poznámok, ktoré vysvetľujú rôzne reálie. Po rozlúštení významu slov a viet prichádzali na rad ďalšie rozhodnutia: čo so všetkými názvami rastlín a živočíchov? Preložiť či nepreložiť? Sám autor žiadal pri prvom pokuse o preklad do angličtiny ponechanie brazílskych názvov práve v záujme zachovania muzikálnosti textu. Ibaže slovenský čitateľ ich nielenže správne neprečíta (brazílsky im občas nerozumie, ale prečíta ich tak, ako zamýšľal autor), ale mnohé by boli nesklonné a tým by sa zhatila akákoľvek snaha o rytmické plynutie textu. A keď som sa už v rámci možností popasovala s ich prekladom, striehla na mňa zvuková stránka. Skúšala som slová rôzne radiť za sebou, aby ich čítanie vyvolalo istý rytmus, niekde mi pomohol aj autor, keď si zrazu v strede vety zarýmoval. Alebo keď si vymyslel nové slová, napríklad citoslovce používané v celom románe bez ohľadu na situáciu, či keď zintenzívnil činnosť opísanú slovesom buď tým, že ho zopakoval celé (tu som zvolila nie jednoduché opakovanie, ale použitie synonyma, napríklad: bratia hľadali zhľadúvali) alebo iba jeho časť (napríklad: ryby vyskavyskakovali).  

Mário de Andrade sa so svojím textom vyhral aj na úrovni grafického členenia či interpunkcie. Pri dlhých vymenovávaniach rezignoval na čiarky, priamu reč oddeľuje od uvádzacej vety do nového riadka, tri bodky presúva za výkričník či otáznik, v piesni sa zrazu niektoré časti refrénu začínajú pomlčkou. Podľa anglickej prekladateľky Katriny Dodson grafické narušenia vychádzajú z autorových muzikologických skúseností a majú pripomínať zápis piesní či evokovať nástup druhého hlasu. Na konci slovenského vydania sa nachádza aj rozhovor medzi mnou a Katrinou o našej práci na knihe a nesie veľavravný názov: Neexistuje jednoznačný spôsob, ako preložiť túto knihu. Autor ju napísal za niekoľko dní, my sme nad ňou presedeli dlhé a úmorné mesiace.

Mário de Andrade sa ňou však navždy zapísal do brazílskej kultúry. Po prvom samovydaní sa dočkala mnohých reedícií, v roku 1969 bol podľa nej nakrútený film, v roku 1970 sa inscenovala divadelná hra, v ďalších rokoch vznikli komiksové adaptácie, opera i balet, po �Ѳ����ܲԲ�í���DZ��� je pomenovaná aj škola samby. Po Máriovi zasa pomenovali knižnicu v São Paule a jeho podobizeň sa ocitla na bankovke. Prispel k vzniku rôznych kultúrnych inštitúcií, ako je napríklad Inštitút národného historického a umeleckého dedičstva.