��������

Vonkajšie zásahy, vnútorné konflikty a s tým súvisiace zmeny režimov môžu veľmi rýchlo spôsobiť rušenie dosiahnutých práv a slobôd. Afganky získali volebné právo o rok skôr ako ženy v Spojených štátoch a o neuveriteľných 26 rokov skôr ako Francúzky, no dnes sa nachádzajú v situácii, keď nemôžu samostatne vychádzať z domu na ulicu, odhaľovať tvár na verejnosti, dokonca ani nosiť topánky, ktoré vydávajú zvuk. Ich domovy sa v rýchlom slede udalostí po odchode amerických vojsk z Afganistanu premenili na domáce väzenia, takže ženy, ktoré zostali v krajine, dnes prakticky existujú len pre svojho manžela a rodinu.

V tomto kontexte môže názov Afganci, ktorý zvolilo vydavateľstvo Absynt pre slovenský aj český preklad reportážnej knihy Åsne Seierstad, vyvolávať otázky. V nórčine, podobne ako v angličtine, je kolektívne pomenovanie pre obyvateľstvo Afganistanu rodovo neutrálne. Pri preklade do slovenčiny a češtiny sa však výraz mení na generické maskulínum, ktoré je síce v našom jazykovom prostredí bežné, no v tejto súvislosti môže pôsobiť menej ohľaduplne a citlivo k súčasnej situácii afganských žien. A kniha Seierstad je najmä o nich. Chvályhodnejšie postupovalo napríklad švajčiarske vydavateľstvo Kein und Aber, ktoré zvolilo pri preklade citlivejší prístup a rozhodlo sa pre neutrálny názov Krajina mnohých právd: Tri životy v Afganistane (Land der vielen Wahrheiten: Drei Leben in Afghanistan).

Seierstad svoju knihu vystavala na príbehoch troch osôb: bojovníčky za práva žien Džamíly Afghani, talibanského veliteľa Bašíra a vyštudovanej mladej právničky Ariany, ktorá sa pre nové obmedzenia nemôže stať sudkyňou, ako si vždy priala. Tieto tri postavy predstavujú osudy troch generácií zasiahnutých kľúčovými zvratmi v dejinách Afganistanu. Džamíla sa narodila na začiatku sovietskej invázie, Bašír na jej konci a Ariana krátko pred útokom na „dvojičky“ a následnou americkou inváziou. Bašírov príbeh je takisto najmä o ženách pohybujúcich sa v jeho blízkosti, konkrétne o jeho matke a dvoch manželkách, ktoré v knihe vystupujú pod pseudonymami.

Autorkin štýl je nesmierne pútavý, čitateľka či čitateľ sa do príbehu ponoria rýchlo a nebudú ich nudiť ani odbočky do starších dejín Afganistanu či zákulisia politických rokovaní. Zároveň sa však môže vynoriť otázka o žánrovej povahe textu: je toto ešte reportáž alebo už fikcia? Autorka píše akoby z pohľadu všadeprítomnej pozorovateľky, svoju osobu novinárky z knihy úplne vynecháva a o hrdinoch a hrdinkách píše síce v tretej osobe, no zároveň im často nahliada do hlavy, do toho, čo si práve myslia, čoho sa obávajú, z čoho majú radosť. Jednotlivé postavy teda čitateľstvo spozná veľmi intímne.

Táto žánrová neurčitosť je silnou stránkou, no zároveň aj slabinou knihy. Čitateľstvo získava hlboký vhľad do psychiky a motivácií postáv, akoby išlo o beletriu, a autorka svoj pohľad čitateľstvu nevnucuje, ponechávajúc priestor na vlastné interpretácie. Na druhej strane však tento prístup môže vyvolať otázky o autenticite niektorých detailov a o tom, kde sa končí novinárske reportovanie a kde sa začína autorská licencia.

Seierstad postup vzniku a písania knihy vysvetľuje až na konci, kde na niekoľkých stranách predstavuje naozaj veľké úsilie a dôslednú novinársku prácu, ktoré stáli za jej vznikom. Možno by však bolo vhodnejšie zaradiť toto vysvetlenie na začiatok, aby čitateľstvo už od úvodu lepšie chápalo, ako k textu pristupovať. Až v závere sa napríklad dozvedáme dôležitú informáciu, že zatiaľ čo časti o Džamíle a Ariane boli autorizované, kapitoly o Bašírovi autorizáciou neprešli aj vzhľadom na jazykovú bariéru. Kniha pritom život jeho rodiny vykresľuje do naozaj intímnych detailov.

Bašírova postava je navyše problematická, pretože ide o človeka, ktorý sa podieľal na organizovaní niekoľkých bombových atentátov. Keďže príbeh je vyrozprávaný z jeho pohľadu, čitateľ/čitateľka môže nadobudnúť pocit blízkosti k jeho postave, sympatizovať s ním a dokonca mu držať palce v útokoch na vlastných krajanov a krajanky. Príbuzenstvo Bašírových obetí v knihe priestor nedostalo, no verím, že nájsť ich a urobiť s nimi otvorený rozhovor by bolo za súčasnej politickej situácie problematické a pre dané osoby určite aj nebezpečné.

Napriek všetkým výhradám kniha Åsne Seierstad jednoznačne stojí za prečítanie. Ponúka nielen cenné informácie o zložitých dejinách Afganistanu, ale prostredníctvom osobných príbehov jeho obyvateľov a obyvateliek zároveň ukazuje, aký krehký môže byť pokrok v oblasti ľudských práv a že demokracia je proces, ktorý si vyžaduje neustálu angažovanosť.