ղľáԾ
Aké účinky má vojna na ľudský život? Niekedy fatálne, keď ten, kto bol vyslaný nútený ísť bojovať za svoju krajinu, zahynie, zmizne. Zdanlivo najtragickejší scenár, ktorý však práve spochybňuje Dalton Trumbo Ծ Johnnymu dali pušku.
Kniha je o mladom vojakovi Joeovi Bonhamovi, ktorý sa po zásahu granátom na fronte prvej svetovej vojny prebúdza v nemocnici zisťuje, že okrem mysliacej hlavy mu nezostalo už nič. Vojna mu zobrala jeho hlas, sluch, zrak, zobrala mu jeho tvár zobrala mu aj všetky jeho končatiny. Obyčajný muž plný života, radosti, ideálov sa odrazu stal – ako sa Ծ sám nazval – mysliacim torzom, väzňom vlastného tela, keď môže už iba premýšľať nad vlastnou minulosťou a analyzovať prítomnosť. Budúcnosť už nemal žiadnu. Rovnako ako mŕtvi.
„Ležal vravel si, Joe, ach, Joe, toto nie je nič pre teba. Táto vojna nie je pre teba. Nič ťa do toho nie je. Prečo by si mal práve ty zaisťovať svetu demokraciu? Nechcel si nič iné, Joe, iba žiť.“ (s. 40)
Kniha je rozdelená na dve časti – ŕٱ Žý – odohráva sa v nemocnici počas niekoľkých rokov. Do veľkej miery sa však odohráva aj v Joeových spomienkach na jeho minulosť, mladosť, ale aj na „starý“ život, ktorý je – ako si zakrátko uvedomí – nenávratne preč, on sa k nemu, tak ako k blízkym ľuďom, nebude môcť už nikdy vrátiť. Je opustený sám, a to napriek pravidelnému kontaktu so sestričkami či doktorom, ktorí s ním nekomunikujú a starajú sa oňho len z povinnosti. Ako by s ním, ostatne, mohli komunikovať? Veď nevidí, nepočuje, nemôže rozprávať reaguje nanajvýš mikropohybmi tela. Aj sám Joe si ich prítomnosť uvedomuje iba vďaka silnejším či slabším vibráciám, podľa ktorých vie identifikovať, či do miestnosti vstúpil doktor alebo jedna zo sestričiek.
Joeova neskonalá vôľa žiť sa Ծ (predovšetkým v druhej časti – Žý) prejavuje jeho vynaliezavosťou postupným prispôsobovaním sa aktuálnemu stavu. Vďaka pravidelným návštevám sestričiek sa naučí vnímať čas, identifikovať, či je ráno, večer, neskôr dokonca obdobie v roku, časom sa naučí aj istým spôsobom (vyklepávaním Morzeovky hlavou do vankúša) komunikovať. Nikto takejto komunikácii, pochopiteľne, nerozumie, čo Joea privádza do ešte väčších útrap, no i tak sa nevzdáva. „Zachraňuje“ ho napokon nová sestrička, ktorá mu konečne, ako prvá jediná, porozumie, napíše mu prstom na telo odkaz.
„Keď za tebou niekto príde povie, poď so mnou, poď riskovať svoj život možno aj zomrieť či zmrzačiť sa, prečo vtedy nemáš nijaké práva? Nemáš právo povedať áno alebo nie, či rozmyslím si to.“ (s. 108)
Joea táto skutočnosť naplní takým entuziazmom, že začne dokonca premýšľať, ako by sa mohol sám uživiť (ako exponát, atrakcia v cirkuse podobne) relatívne samostatne pokračovať – ak sa to tak dá nazvať – vo svojom živote. Napriek nadviazanej komunikácii s nemocničným personálom a doktorom sa mu však nepodarí z nemocnice, z tohto nekonečného stavu – väzenia, uniknúť viac či menej zostáva bez zmeny.
Kniha Johnnymu dali pušku je silným dielom o krutosti nezmyselnosti vojny, z ktorej napokon odchádzajú porazení všetci. Dalton Trumbo sa pozastavuje nad tým, že skutočným nepriateľom nie je ani tak vojak na druhej strane, ktorému rozkázali strieľať, ale skôr „tvorcovia sloganov“, ktorí vytvárajú umelú potrebu bojovať za demokraciu, ideály či čokoľvek iné, čo sa práve vojnou nikdy dosiahnuť nedá.
„Boli v ňom mŕtvi muži, mŕtvi alebo živí, on nebol ani jedným, preto tam nemal čo robiť. Nikde nepatril, nikde nebolo preňho miesto, bol zabudnutý, opustený navždy sám.“ (s. 179, z jednej z mnohých nočných môr Joea Bonhama)
Dalton Trumbo: Johnnymu dali pušku
Preklad: Daniela Krnáčová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022
