ղľáԾ
Pri stom výročí prvého vydania knihy Muž, ktorý vedel priveľa vychádza titul po prvý raz konečne aj vslovenčine. Kniha je určená najmä fanúšikom detektívnej literatúry, no vprípade Gilberta Keitha Chestertona si na svoje prídu aj milovníci náročnejšej literatúry, ktorá sa zaoberá pálčivými otázkami ľudskej existencie, morálkou arôznorodými spoločenskými problémami.
Príbeh sa začína náhodným stretnutím literárneho asociálneho kritika Harolda Marcha so záhadným mužom, sktorým sa dáva do reči, auž od začiatku je jasné, že ich spolu viaže zvláštne puto. Záhadným mužom je Horne Fisher – „muž, ktorý vedel priveľa“ –, ktorý pred svojím novým priateľom vniekoľkých príbehoch (kapitoly 2 – 7) retrospektívne skúma aodhaľuje svoju detektívnu minulosť aprípady, ktoré rozlúskol vďaka svojej jedinečnej (no neobjasnenej) schopnosti. Skrátka: Fisher si všíma, čo iní prehliadajú, hľadá, čo iní nehľadajú. Vie priveľa, jeho slovami „priveľa zlého“. Čitateľovi je od začiatku jasné, že je niečím výnimočný, ikeď nie je úplne jasné čím. Vie priveľa, no nik nevie, čomu za to vďačí. Génom? Psychickej poruche? Čitateľ na túto otázku vknihe odpoveď nenájde, no keď ju vydrží dočítať do konca, zistí, že ju vlastne nájsť ani nepotrebuje.
Ak však nejde onadšenca detektívneho žánru, môžu čitateľa miestami odradiť opakujúce sa zvraty, respektíve postupy pri skúmaní záhady, keď jeden zdetektívov ničomu nerozumie adruhý (muž, ktorý vedel priveľa) vďaka svojimvynikajúcim deduktívnym schopnostiam dokáže vyriešiť aj ten najkomplikovanejší prípad avysvetľuje ho najskôr zložitejším, potom jednoduchším spôsobom. Chesterton však napriek tomu nemá problém čitateľa zaujať asvojimi taktikami ho „prinútiť“, aby čítal ďalej.
Chestertonovo písanie je jedinečné tým, ako spája detektívnu fikciu smetafyzikou, teda popri riešení zložitých detektívnych prípadov skúma ihlboké filozofické témy. Unikátna je isamotná štruktúra astavba textu, ktorá čitateľa neraz prekvapí (na moment možno izmätie). Ahoci Chesterton neoplýva eleganciou niektorých autorov (spomeňme napríklad Bulgakova či Kafku) ajeho vyjadrovanie je skôr vecné astrohé, podobne ako vnovinových článkoch (Chesterton bol ajnovinárom) jeho textom to na kvalite neuberá. Zjeho kníh je zrejmé, že mal vopred jasnú predstavu otom, čo chcel vypovedať, aj aký príbeh či príbehy sa vnej budú odohrávať.
Horne Fisher spolu sčitateľom postupne zisťujú, že jadrom jednotlivých prípadov nie sú ani tak samotné uznesenia (hoci Chesterton prichádza so zaujímavými anečakanými zvratmi), ale dilema týkajúca sa spoločenských apolitických záujmov krajiny (Veľkej Británie). Hlavným problémom už odrazu nie je samotný akt odhalenia páchateľa, ale otázka, či je vôbec vhodné postaviť ho pred súd. Horne Fisher je totiž vpríbuzenskom (či inom) vzťahu takmer skaždým vplyvnýmpolitikom svojej krajiny, vďaka čomu dobre pozná jej zákulisné (zlo)zvyky.Preto sa už nemôže rozhodovať len podľa zákona asvojich morálnych zásad, ale musí zohľadňovať aj záujmy krajiny, vktorej žije.
Muž, ktorý vedel priveľa je pravdepodobne najtemnejšou anajcynickejšou Chestertonovou knihou. Jeho pohľad na ľudskú povahu, najmä pokiaľ ide o morálku, psychológiu a dušu, je hlboký. Príbehy, ktoré sú pretkané humorom, sarkazmom arôznymi paradoxmi, vykresľujú fascinujúci portrét spoločnosti vyššej triedy v Anglicku pred prvou svetovou vojnou. Dnešným čitateľom je však jasné, že už nejde len oobdobie pred prvou svetovou vojnou (ale aj osúčasnosť) anejde len oAnglicko (ale oľudstvo ako také). Ako stojí na obálke prvého slovenského vydania, „Občas je jednoduchšie zločin vyriešiť, ako ho potrestať.“
Gilbert Keith Chesterton: Muž, ktorý vedel priveľa
Preklad: Ester Demjanová
Bratislava: Európa, 2022
