ղľáԾ
Kúpeľ vo vlastnom pote
Jaroslav Klus: Dejiny postele
Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2004
Dejiny postele sú dejinami našich zážitkov, spomienok vočakávaniach iobavách, sú dejinami neopakovateľnosti prežitých lások, ich veľkodušného lietania voblakoch i pristátia na zemi. Hoci to pre zúfalcov začalo aniekde to aj skončí, mali by sme si znich odniesť aspoň ponaučenie, určitú výhru...
Klus vierohodne maľuje utrpenie, so zmyslom pre jemnú iróniu, spovzdychom, ktorý obdivuje krásu iľutuje jej pominuteľnosť. Pri rekapitulácii života uznáva úder pod pás „hneď“ po narodení. Vďaka úderu sa všetko vyjasní, paradoxne, keď sa zahmlie pred očami, lebo sme bohatší ourčité poznanie. Klus vie, že túžba po príjemnom zážitku nevedome spôsobuje nechcenú bolesť vo svete. Občas mu mysľou prehrmí minulosť, dávna postava nenaplnenej lásky alebo vidina zbytočného krviprelievania. Pozná atmosféru dedinského života, opilecké vízie, smútok. To všetko stavia na silnej, komunikatívnej obrazotvornosti, ktorá dokáže uniesť primeraný, filozofický, miestami až prorocký status básne.
Presná poetika rôzne obrazy netriešti, naopak, spája ich do celku bez krkolomných, umelých aabstraktných konštrukcií. Pointa často nevystupuje bezprostredne, ale jej zatajenie ju dotvára. Klus nahrádza ustálené spojeniam originálnymi prirovnaniami. Mení zaužívané lexikálne väzby; ustálené slovné spojenia sa transformujú na nové tak, že tie staré cítiť, atýmto spôsobom obohacujú novú myšlienku. Klus tiež účelne využíva významovú hru aobčas aj zvukomaľbu.
Jeho zbierka iskrí dôvtipnými nápadmi – noc sa mystifikuje zlodejom, čo narúša prirodzený kolobeh života a zámok sa umiestňuje do kľúča... Stokrát vyslovené myšlienky sú odeté do iných šiat, najmä na pozadí biblickej symboliky. Dejiny pokračujú ďalšou plavbou, hľadaním stáleho miesta – domova. Stačí nám, čo je okolo nás, svoj zmysel môžeme nájsť vokolitých drobnostiach. Lyrický príbeh dejín postele však „končí“ ako nemá groteska. Postavenie človeka je až smrteľne vážne, no a grimasa čikývnutie ruky nad ním je rovnako úctyhodné gesto. To sa vslovenskej poézii len tak nevidí.
Radovan Brenkus
