ղľáԾ
Po úspešných románoch Hodina vlka (2017) a Pseudologia phantastica (2017, prémia Literárneho fondu acena PEN klubu) od slovenského prozaika, dramatika abásnika Jaroslava Klusa (1971), sa na pulty slovenských kníhkupectiev dostáva jeho tretí román óٲ. Na štyristo stranách Klus rozmotáva príbeh Samuela Trewinského, ktorého poznáme zrománu Pseudologia phantastica ajeho milovanej Čadce, skonkrétnou riekou Kysucou, prírodou Dejovky, premenlivým kysuckým počasím („Kysucké leto je ako stará dievka. Chvíľu veselé, chvíľu zamračené, no väčšinou zachmúrené.“ s. 122), lokálnymi postavičkami (Chozé, Pepe, Peter, svojrázny matkin brat Otto) ičadčianskymi historickými reáliami (mesto včase Janka Kráľa, slovenských dobrovoľníkov isocializmu), čím dielo získava výrazné autobiografické kontúry avyvoláva príjemnú familiárnu atmosféru.
Talentovaný umelec, štyridsaťročný Kysučan Samuel Trewinský, básnik, prozaik, pedagóg, hlavný rozprávač príbehu, ktorý nás nielen sprevádza svojím životom, ale aj oboznamuje s „vybájenou“ schizoafektívnou psychotickou poruchou, ktorej je venovaná celá jedna kapitola (68. kapitola, s. 365-367). Apráve tieto črty ho spájajú siným Klusovým románom - Pseudologia phantastica, pričom vzniká dojem, že óٲ je predskokanom, prípravou, alebo azda pomyselnou prvou časťou Pseudologie, prípadne sňou tvorí jeden významový celok.
Azda najsilnejšou stránkou románu je jeho štýl. Autor sa tu prezentuje ako skúsený prozaik avynikajúcirozprávač. Základným znakom kvalitného prozaického diela je jeho plynulosť. Atakým tento román, bezpochyby je. Ich forma spôsobuje, že sa dielo číta samé, pričom sa čitateľ kobracaniu stránok vôbec nemusí nútiť. Platí to však aj naopak, stránky prinútia čitateľa kich flexibilnému obracaniu. Ato až do úplného konca. Neprestane dovtedy, kým román nedočíta.
Túto symfonickú plynulosť spôsobuje priamy ťah na bránku, Klusov zásah do čierneho vpodobe architektonicky, striktne usporiadaného sujetu, kde sa čas netratí siahodlhými opismi, prípadne jalovým mudrovaním, ale cieli sa priamo in medias res, čím dielo získava charakter rýchleho, osviežujúceho toku. Zážitok z čítaného umocňuje netradičný fenomén rozhovorov sfiktívnymi osobami, pri ktorých si Trewinský prehráva, ale aj dokončuje reálne, alebo imaginárne životné situácie. Partneri vdialógu sa rôznia. Sú to jednak jeho priatelia a lásky, rodinní príslušníci (otec), ale aj literárni velikáni, ktorí mladého autora výrazne umelecky, ale aj ľudsky ovplyvnili (Dominik Tatarka, Rudolf Sloboda).
Výrazným signifikantným rysom románu je tiež jeho plasticita. Autor svoj príbeh rozpráva tak verne adetailne, až vzniká dojem, že Samuel Trewinský je nielen sám prozaik, ale aj čitateľ, ktorý opisované príbehy aktuálne prežíva na vlastnej koži.
Okrem spomínanej napínavej dejovosti sa Klus prezentuje aj ako zrelý pozorovateľ života, ktorý svoje postrehy dokáže trefným spôsobom pretaviť do napísaného textu. Svoju pozornosť upriamuje na témy lásky, úspechu, vzťahov (sotcom, spartnerkami, kamarátmi, riaditeľom, pedagogickým zborom). Zaujíma ho aj otázka Boha, náboženstva či pohľad na katolícku cirkev.
Filozofický rozmer románu odštartuje tajné dejovské čítanie komunistických Dejín filozofie jeho otca, ktoré postupne umocňuje pravidelná koketéria suž spomínanýmiliterárnymi velikánmi, akými sú Dominik Tatarka (poukaz na Prútené kreslá, Listy do večnosti) aRudolf Sloboda (dialóg oprozaikovej samovražde ačítanie Slobodovi zjeho denníka s. 186), ktorými je autor evidentne výrazne ideovo ovplyvnený. Trewinský na margo Tatarku poznamenáva: „Moja stará mama sa za slobodna volala tiež Tatarková, dokonca bola zo Skalitého“, čo okrem literárnej blízkosti evokuje aj možné rodinné puto aoboch Kysučanov ešte viac zbližuje.
Veľkým obohatením románu je aj plastický náčrt slovenského literárneho sveta. Klus neopisuje iba svoje úspechy na literárnych súťažiach (napr. Valašské Meziříčí, Wolkerova Polianka - vyhodenie získaného diplomu zokna kupé vlaku), realistické opisy čítačiek inásledných recepcií literátov, ale aj pohľad na tvorbu básnika Štefana Strážaya, fotografa Jana Saudka, Franza Kafku a iné zaujímavé postavy a podujatia zprostredia bratislavského, košického, banskobystrického, zvolenského, ale aj čadčianskeho umeleckého sveta.
Napriek všetkým kladom môže pri čítaní rušivo pôsobiť pravidelne sa opakujúci výpočet Trewinského literárnych úspechov, čo vyvrcholí vopisoch členstiev vliterárnych spolkoch („Som členom Spolku slovenských spisovateľov aPEN klubu s. 282) aocenení („Opäť nejaká cena? Tentokrát cena PEN klubu s. 385, prípadne ... „ Dostal som prémiu Literárneho fondu za Pseudologiu phantasticu ... za tento román, ktorý teraz píšem mi dokonca pridelili štipendium tritisíc eur.“ s. 387), čím dielo získava nielen výrazný autobiografický, ale aj kvázi egocentrický rozmer. Ak to bol Klusov zámer vedúci kdotvoreniu charakteru hlavnej postavy, tak sa mu to celkom určite úspešne podarilo. (Trewinský je nadšený sám sebou.)
Nemenej dôležitý je politický, historický, ale najmä memoárový presah diela. Klus konzervuje čas a čitateľa prenáša do udalostí novembra 1989 (študentská akadémia vkultúrnom dome s. 41 – 44), sneskorším poukazom na ponovembrové prevracanie kabátov členov pedagogického zboru základnej školy vktorej pracoval. Veľmi zaujímavá je aj chronológia internátneho života mladých umelcov vBanskej Bystrici, kde Samuel študuje na Filozofickej aneskôr Pedagogickej fakulte, opis života murárov pri budovaní maštale na Južnej Morave, ale aj činnosť brnianskej literárnej prednovembrovej bohémy. Podarilo sa mu realisticky zobraziť nielen undergroundový umelecký večer, ale ajzásah (šťáru), výsluch apraktiky (policajti sobuškami) príslušníkov tajnej polície („chlupatých“).
Napriek brilantne zvládnutým zákutiam sujetu, vdiele rezonujú aj nadčasové existenciálne otázky, čo spôsobuje jeho zaradenie do prostredia existencialistickej literatúry. Klus prostredníctvom Trewinského sprostredkúva umelecký zápas mladého umelca. Hľadá odpovede na možnosti sebarealizácie idocenenie vumeleckých kruhoch, jeho celkovej nezávislosti, slobodné prežívanie života, dosahovanie „akejsi prirodzenej“ ľahkosť bytia, harmonické rodinné vzťahy (celým románom sa vinie niť hľadania cesty kotcovi aotca k synovi), ale najmä neutíchajúcu túžbu po láske, akceptácii aosobnom šťastí, ktoré uSamuela tkvie vabsolútnom, ničím a nikým nerušenom písaní, vktorom sa mladý umelec neustále aktualizuje. Apráve vtomto neštandardnom tematickom rozmere tkvie azda najviac óٴDZ ǻԴdzٲ.
recenzia bola pôvodne uverejnená v Literárnom týždenníku č. 3-4/2021; LIC ju uverejňuje so súhlasom autora
