��������

Cogito nie je len dôkazom individuálnej existencie, ale aj univerzálnou štruktúrou poznávacieho vedomia. Descartov dualizmus tela a mysle rozdeľuje aj typy ideí na získané/temné a vrodené/čisté. Iba čisté idey vedú k skutočnému poznaniu uplatňovaním správnych postupov predpísaných filozofiou. „Len čo Descartes pole poznania rozdelil, podriaďuje ho vláde normatívnej racionality.” (s. 56) Psychológovia vystupujú „proti tesnému spájaniu racionality s pravidlami logiky a matematiky” (s. 64). Normativizmus podľa nich vedie k paradoxu racionality: „Tam, kde by ľudské myslenie malo prejavovať svoju osobitú schopnosť dedukovať, práve tam sa vo veľkom rozsahu objavujú omyly, skreslenia, unáhlené závery.” (s. 77) Inými slovami, ľudské bytosti sú inteligentné, ale nelogické a normatívne modely myslenia sú zavádzajúce.

Vstup do „Veľkej diskusie o racionalite” (s. 170) sa začína deskriptívnymi a pravdepodobnostnými modelmi. Tie delia myseľ na polovicu s cieľom zbaviť sa normatívnych modelov. Marcelli ukazuje, že noriem racionality sa nedá zbaviť, no musia sa predefinovať.

Zosúladenie chybujúcej a logicko-normatívnej racionality nastáva v evolučnej psychológii. Evolučné teórie dopĺňajú myšlienky filozofov Searlea a Wittgensteina. Searle poukázal na „integračné pôsobenie noriem v ľudskej spoločnosti” (s. 150). Ľudia často konajú tak, ako majú konať. Naša každodennosť je pretkaná normami. Podľa Wittgensteina „uplatňovaním pravidla myseľ jednotlivca vstupuje do sociálnych prenosov” (s. 160).

Psychológ Stanovich nahrádza duálny model mysle tripartitným. Ten zahŕňa jej spoločenský aj falibilný aspekt a rozdeľuje myslenie na dva typy inteligencie a racionalitu. Inteligencia existuje bez veľkých individuálnych variácií a meria sa testami kognitívnych schopností. Pod racionalitu spadá reflexívne uvažovanie o cieľoch, získavanie informácií a rozhodovanie. Tu sa individuálne rozdiely aj chybovosť prejavujú najčastejšie.

Práve „tendencia k zhromažďovaniu informácií pred rozhodnutím sa” (s. 181) núti Marcelliho mysliteľa „vystúpi[ť] zo seba samého a obráti[ť] sa na nejaký vonkajší zdroj informácií” (s. 184). Úvaha o lekárskych a detektívnych postupoch odhaľuje, že diagnóza vyžaduje správne informácie aj kreatívnu schopnosť ich vyhodnotiť. Keďže získavanie informácií značne závisí od forenzných a biologických pracovísk, zabezpečovanie komunikácie a deľby práce medzi expertmi je neoddeliteľnou súčasťou poznania. Súčasťou racionality sa tak stáva logistika a jej novým modelom „zoskupenie ľudí v bielych plášťoch, ktorí si medzi sebou odovzdávajú informácie potrebné na stanovenie diagnóz” (s. 247).

Výmena expertíz a informácií ustanovuje spoločenskú racionalitu a postuluje jednotlivca ako účastníka dialógov, kde spoločenské normy vstupujú do uvažovania. Je takýto model racionality dostačujúci? Filozof Tugendhat v Prednáškach o Etike ironizuje kantovskú a utilitaristickú etiku ako vzťah individualistických rytierov, ktorí si vymieňajú láskavosti cez skuliny v zbroji a pýta sa, či v bežnom živote neočakávame viac než len nezaujatú slušnosť. Analogicky si môžeme predstaviť vedecké pracoviská vymieňajúce si dáta cez e-mail a pýtať sa, či je správne chápať spoločenskú racionalitu pomocou zdieľaného poznania.

Marcelli sa pohybuje v anglo-americkej, analytickej filozofickej tradícii. Analytická filozofia je ovplyvnená neurovedou a psychológiou a nie vždy uvažuje o človeku v kontextoch okolia, telesnosti a spoločensko-kultúrnych prepojení. Vstup Wittgensteina a Searla naznačuje záujem o tieto kontexty, no zostáva stručný. Marcelli neskúma pojem intersubjektivity, ktorý vyjadruje recipročný vzťah individuálnej a spoločenskej racionality. Fenomenológovia analyzovali tento vzťah aj spomínané kontexty, ale ich myšlienky kniha neskúma. Husserl vyjadril v pojme životný svet subjektívnu skúsenosť sveta, pretkanú nielen individuálnymi, ale aj spoločenskými významami. Levinas prisúdil pôvod racionality práve stretnutiu s iným človekom. Merleau-Ponty opísal telesnú stránku racionality a spôsoby, akými ju spoločnosť ovplyvňuje.

Marcelli sleduje cestu človeka k spoločenskému uvažovaniu. Filozofia však dokáže uvažovať aj opačným smerom. Napriek výčitkám, ktoré azda zamrzia len nadšencov špecifickej filozofickej tradície, Marcelli ponúka impozantnú syntézu teórií racionality a pripomína, že myslíme a mali by sme myslieť spoločne.