ղľáԾ
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1996
Prózy Dušana Dušeka sú čarovanie. Bolo to zrejmé už pred vyše dvadsiatimi rokmi zjeho debutu. Vposlednej poviedkovej knižke je to také evidentné, až to zastavuje dych. Musíte zastaviť dych, aby ste mohli vnímať tú čistú krásu: tvaru, sekvencie, momentky, strihu, vety, slova, toho, čo je za tým, pred tým, pod tým inad tým všetkým. Dnes asi vieme lepšie ako kedykoľvek predtým, čo pokrstilo túto krásu. Napodiv, je to vprvom rade odmietanie, nie prijímanie krásnych vecí ako zálohu autorskej výpovede. Ak si totiž lepšie všimneme Dušekovu vývinovú dráhu, ľahko zbadáme, že to nie je beh na dlhé trate, je to skôr minuciózna piplačka stým istým materiálom, stými istými nástrojmi aasi aj stým istým cieľom. No kým práca azručnosť niektorých prozaikov akoby na predmet svojho záujmu navrstvovala nové masy chápania, poznania, estetiky atým ich zväčšovala do monumentálnych rozmerov, Dušek svoje prózy zdokonaľuje tým, že ich čoraz viac miniaturizuje: svojím čarodejníckym dlátkom odkrýva vrstvičku za vrstvičkou, kým mu nezostane niečo, čo možno pozerať iba lupou. Až spätné zväčšenie dušekovského miniobjektu lupou vyjaví jeho dokonalú krásu. Lupa však neukáže to, čo tam nie je: lacné efekty, chvíľkové javy, ponúkajúce sa minútové pravdy, mýty, karnevaly, ideológie. Všetko zostalo niekde, kde to Dušek odmietol: na ceste kumeniu. V svojej prudérnosti voči globalizovaniu zašiel tak ďaleko, že odmietol ipríbeh, hoci niektoré prózy (Trci-frci [metodologická poviedka]) priam navodzujú atmosféru div nie generačného príbehu.
Citové, intelektuálne, ale hlavne estetické sa vDušekových poviedkach vždy odohráva na hrane sna askutočnosti. Na konci prvej poviedky áDz첹 je napríklad vety: „Zatiaľ tým jediným morom, čo máš poruke, je obloha, pohyblivá klenba vmojej hlave, katedrála neba.“ Na konci poslednej (Dzúšť) veta: „Pomiloval si sa smorom.“ Odhliadnuc od červeňovských (Modrá katedrála) či camusovských (ܻDZžԾ) asociácií, dušekovský svet je vystavaný ztakmer fotografických exteriérových záberov, presne vystihnutých momentiek (pozri motto zFelliniho, վǰڱžčDZň], Dzúšť), alebo ztakisto fotografických, lenže vnútorných záberov či momentiek – spomienok, „pahrieb života“. Aspisovateľov zápas je zápasom očistotu týchto záberov. Zápas je tu evidentný: čo fotografovať, ako fotografovať, vakých súvislostiach, vakom osvetlení (priorita odmietania pred prijímaním). Pravdaže, fotografickým aparátom nie je tu nič iné ako jazyk. V„metodologickej“ poviedke Trci-frci alebo vpoviedke Adam aspol. (Prívarok) sa objektív jazyka sústreďuje na prezývky (niečo, čo je dočasné, prechodné, ale momentálne najvýstižnejšie), fixuje ich vzábere, ale zároveň organizuje ich relatívne príbehovú postupnosť. Prezývka je jasná stopa či vrstva mýtu, pod ktorým je vlastné meno (Február 1948: „Pravým menom sa toto štyridsať rokov oslavované víťazstvo volalo komunistický puč; presne tak to dopadlo aj stou naozajstnou revolúciou, čo fičala okolo aštrngala kľúčmi: po niekoľkých rokoch ostal po nej iba podstavec.“). Takže odvrstvovanie, demytologizácia je hlavným ťahom dušekovského poviedkarstva.
Pravdaže, aj táto interpretácia by krivkala, keby si nespomenula na ďalší konštitutívny prvok dušekovskej pravdovravnosti: na erotiku. Na nej totiž stojí nielen mužnosť Dušekovej básnivej výpovede, ale aj, sdovolením, je tým otvorom, tou skúšobňou, kadiaľ musia prejsť všetky veci, ašpirujúce na pravosť.
