ղľáԾ
Ivana Komanická, filozofka, literátka ateoretička umenia, sa nevenuje iba literatúre. Ako kurátorka pripravila okolo dvadsať výstav súčasného umenia. Dotyky rôznych druhov umenia možno vypozorovať aj vjej najnovšej knihe, v básnickej zbierke Poézia pre dvoch Poetry For Two.
Prvé, čo mi napadlo po zbežnom prelistovaní zbierky, bolo: zredukovanie vzťahu na slová. Nenápadná kniha sjednoduchou obálkou, ktorú zdobí abstraktná ilustrácia Petra Cábockyho, skrýva len prúd textu, čierneho na bielom, bez ilustrácií. No pri pozornom čítaní som sa do slov zahĺbila aako to často býva, farebnosť sa predo mnou rozprestrela ako vejár.
Text plynie vo voľnom verši, básne nemajú žiadne názvy. Ako už napovedá názov básnickej zbierky, nachádzajú sa vnej nielen básne vslovenčine, ale aj ich anglický preklad, ktorý je vytlačený zdruhej strany knihy.
Básne sú intímne ajemné, no nie je to len do seba uzavretá „poézia pre dvoch“. Je prístupná, komunikatívna aotvorená. Evokuje obrazy, filmové zábery či skôr obrázky zkomiksu (tam sú obsiahnuté aj napísané slová atie sú vtomto prípade najdôležitejšie). Nachádzame tu náznaky, načrtnuté postrehy zbežného života, útržky príbehov, rozhovorov, ale aj silné emócie apochybnosti hlavných hrdinov, kontrast blízkosti acudzoty či imaginácie areálneho života. Vynárajú sa tu otázky, kde je vlastne medzi týmito protipólmi hranica. Básne ponúkajú náhľady do intímnych pocitov ženy – lyrického subjektu – ijej partnera, opisujú vzťah na diaľku, názorové kolízie iradosti bežného života, rozchody, odchody, návraty. Mihne sa tu aj obrázok akoby zo starej povesti: „čakám vmočiaroch pod cestou / vŕba je tam ešte mladá“. (s. 9) Vpestrých farbách sa pred nami nezjavujú len hlavní hrdinovia (dvojica): súčasťou mikropríbehov sú aj vedľajšie postavy, účastníci plánovaných ináhodných stretnutí (pozorujúci chlapi, chlap spotrebou zdôveriť sa, stará žena na zastávke autobusu, opilec Ben, bodygard vhoteli, mníška, priatelia, okoloidúci apod.). Autorka vzťahy alásku neidealizuje a nezjednodušuje: „Peklo je túžba / peklo je tu ateraz“ (s. 10); „nemám žiadne otázky / len mínové pole“. (s. 19) Prítomná je aj téma straty, ktorá vkonečnom dôsledku nemusí byť negatívna: „niežeby niečo prichádzalo / ale skôr odchádza“. (s. 10) Lyrický subjekt však nestráca nádej apotechu vkaždodennom živote: „ale hej ešte je tu krása / aj baviť sa je na čom“. (s. 16)
Bolo by zaujímavé vedieť, či bola prvá slovenská alebo anglická verzia básne. Pred očami sa mi odvíjali rôzne významy,odtiene či odtienky slovenských aanglických slov. Vkaždom prípade obidve verzie spoločne docielili lepšie, jasnejšie vykreslenie pocitov asituácií – tvoria komplexný celok. Taktiež som premýšľala, či má využitie dvoch jazykov nejaký hlbší zmysel, či hlavný mužský hrdina zbierky, okrem toho, že je scestovaný, nie je aj po anglicky hovoriaci cudzinec: „Vraciaš sa domov alebo niekam / ďalej aprichádzaš cudzejší“. (s. 13) Preklady básnických textov sú nádhernou ukážkou flexibility jazyka a zároveň úskalí prekladu. Nehovoriac už otom, že aj pri komunikácii rovnakým jazykom hrozí nepochopenie. Také sú medziľudské vzťahy avzťahy medzi mužom aženou zvlášť: „Môj návrat do života / je bezradný (...) je zložitý / ako napísať báseň / vrodnom jazyku // keď je telo pripravené / na preklad“. (s. 50)
Každá „poézia pre dvoch“ je vskutočnosti súčasťou veľkého pestrofarebného sveta, vktorom sa niekedy stierajú hranice medzi krajinami či jazykmi. Láska má, žiaľ, často podenkový život, no vpodobe veršov môže jej kúzlo pretrvať avysielať správu.
