��������

Šesť postáv, Bernard, Susan, Rhoda, Luis, Jinny ����Neville, vedú monológy, ktoré odzrkadľujú emócie, povahu a individuálne vnímanie. ��dz�á�� Vlny je výnimočný svojou poetikou, rytmom morských vĺn ����nádhernými lyrickými opismi morskej scenérie: „Morská hladina pomaly spriesvitnela ����vlnila sa ����trblietala, až kým sa tmavé pruhy takmer úplne nerozostreli.“ (s. 5) Vo výbornom preklade Simony Klimkovej sa Vlny dostávajú aj k slovenskému čitateľovi. ��dz�á��y Pani Dallowayová, ����������á��� ����Vlny predtým vyšli vo vydavateľstve Tatran v roku 1983 v preklade Michala Breznického, Juraja Vojteka ����Pavla Vilikovského. Vydavateľstvo Odeon prináša svieži preklad v elegantnej modro-zlatej obálke.

V prvej kapitole sa zoznámime s hlavnými postavami, dospievajúcimi študentmi internátnej školy Elvedon: „Stúpni si na túto tehlu. Nazri cez múr. To je Elvedon. Medzi dvoma vysokými oknami sedí pani ����píše. Záhradníci zametajú trávnik obrovskými metlami. Sme prví, ktorí sem prišli. Sme objaviteľmi neznámej krajiny. Ani sa nehni; keby nás záhradníci zbadali, zastrelili by nás. Priklincovali by nás k vrátam ako hranostaje.“ (s. 13) Východ slnka na začiatku románu naznačuje aj životnú fázu postáv. Každé interlúdium líči zmeny farby mora a pohyb svetla je paralelou životného oblúku postáv. Západ slnka ����sčernenie mora pred poslednou kapitolou románu je predzvesťou smrti Percivala ����Rhody. Bernard, hlavný rozprávač románu, ktorý štrukturálne prepája jednotlivé fragmenty deja, zomiera tiež: „Aj vo mne sa dvíha vlna. Narastá; prehýba chrbát. Znovu si uvedomujem novú túžbu, niečo, čo sa podo mnou dvíha ako hrdý kôň, ktorého jazdec najprv popoženie ����potom mu zatiahne uzdu. Akého nepriateľa vidíme teraz postupovať proti nám, ty, na ktorom sa teraz nesiem, keď stojíme ����prehrabávame kopytom tento úsek chodníka? Je to smrť.“ (s. 239)

Spôsob, akým autorka necháva postavy splývať dohromady, rozbíjať príbeh na farebné fragmenty ����znovu, v rytme dychu ����mora prepájať do dojímavého ����veľkolepého obrazu, je najpútavejším znakom tohto textu. Na začiatku prvej kapitoly hovoria postavy jedna po druhej, ale nie spolu. Popisujú jednu udalosť – úsvit ����ranné rituály – každá zo svojej perspektívy, svojím charakteristickým hlasom. Neskôr Woolf vypúšťa priamu reč, postavy hovoria aj bez ohlásenia, čo môže rozoznávanie jednotlivých hlasov čitateľovi sťažiť. Táto polyfónia je často prezentovaná prostredníctvom symbolov. Karafiát s kvetom siedmich plôch tak symbolizuje prepojenosť postáv. Siedmou plochou kvetu karafiátu je Percival, ktorý je centrom myšlienok všetkých, ale jeho hlas v románe nepočujeme.

Bernard priznáva, že „samota je moja záhuba“. (s. 174) Postavy ����ich hlasy splývajú jedna do druhej ako vlny v mori a každý splýva aj s prírodou: „ale pre seba som nezmerný; sieť, ktorej vlákna nepozorovane plynú pod svetom. Moju sieť takmer nemožno rozoznať od toho, čo obklopuje. Vyťahuje veľryby – obrovské leviatany ����biele medúzy, všetko beztvaré ����túlavé; objavujem, vnímam.“ (s. 171) Táto symfónia hlasov v súznení s prírodným okolím rezonuje celým textom. Woolf osciluje medzi vymedzením individuálneho vnímania ����harmóniou spolupatričnosti.

Tento román nie je pre každého. Absencia deja, náročná naratívna štruktúra, výnimočné, ale veľmi komplexné metafory vyžadujú vnímavého čitateľa s citom pre poéziu. Zároveň je románom, ktorý sa dá čítať celý život: vcelku aj po malých častiach. A spolu s autorkou možno meditovať nad vzťahmi, nad sebou samým, ľudskou smrteľnosťou, zrením, starnutím aj premenami seba ����prírody. „Áno, čas plynie. A starneme. Ale sedieť tu s tebou, sám s tebou, tu v Londýne, v tejto kozubom osvetlenej izbe, ty tam, ja tu, to je všetko. Svet, vydrancovaný až do krajnosti, ktorého výšiny boli obraté o všetky kvety, už nedrží pohromade. Pozri, ako sa svetlo ohňa mihoce po zlatom vlákne v závese. (...) Niet pochýb, pomyslel som si ����odsunul noviny, že naše úbohé životy, také nevzhľadné, získavajú krásu ����význam len pred zrakom lásky.“ (s. 142)