ղľáԾ
„Dúhová koalícia“
James McBride
Farba vody
Bratislava, Porta libri 2004
Navonok uvoľnene areportážne napísaná kniha amerického spisovateľa, hudobného skladateľa asaxofonistu Jamesa McBridea prekvapujúco nesie vsebe hlboký vnútorný boj akomplikované vyrovnávanie sa so sociálnymi témami. Oto viac, že je autobiografickým záznamom, liečbou vlastnej otvorenej rany apokusom (vydareným) nielen zaspomínať si, ale ajautenticky vstúpiť do mínového poľa minulosti. Stou je nevyhnutné vyrovnať sa spoločensky iosobne. Čitateľa poteší, že do tohto procesu je mu dovolené vstúpiť tak angažovane, ako aj hľadajúco aotvorene. „Niekedy si myslíme, že ak by sme sa mohli vrátiť včase, boli by sme šťastní. Ale každý, kto sa usiluje znovu vstúpiť do minulosti, bude určite sklamaný. ... Môže kráčať po známych uliciach auličkách, ale zostáva cudzincom vcudzej krajine.“
Dvaja rozprávači, matka ajej syn, sú zároveň ustrednými postavami deja. Dynamickosť vstriedaní výpovedí umožňuje vzrušujúce cestovanie medzi rozličnými svetmi, ktoré sa predsa spájajú na pôde vzácneho vzťahu. Ten stojí nad farbou pokožky, náboženským presvedčením, formalitou ľudského spolunažívania inad vyhranenosťou životného štýlu. Jednoducho povedané, čítate príbeh ženy zprisťahovaleckej rodiny, dcéry ortodoxného židovského rabína, ktorá sa vydá za muža čiernej pleti, neskôr kazateľa. Spolu sním sa stane spoluzakladateľkou kresťanského spoločenstva, ako jediná „biela“ medzi „čiernymi“. Rodina sdvanástimi deťmi, kde každé odtieňom farby svojho tela vyjadruje odlišnosť, tu tvorí silnú /matkinými slovami/ „dúhovú koalíciu“.
Autor nez/a/ostáva pri kurióznosti. Medzi riadkami pripomína citeľnú bolesť zo straty rodiny, straty tradície ako vlastnej súčasti postáv, zneuskutočniteľnosti toho, čo chcelo byť povedané aúmorného hľadania svojho miesta vo svete. Rozprávanie syna pôsobí na súčasníka predsa len akosi aktuálnejšie ako matkino. Reflektuje svoju pozíciu „čierneho“ dieťaťa „bielej“ ženy, jedinej vokolitom svete. Rozporuplné pocity hanby azároveň obdivu, skúsenosť chlapca so smrťou otca, chudoba, tápanie medzi autoritami anásledná vzbura proti nim. „Veril som, že mojím skutočným „ja“ bol chlapec, ktorý býva vzrkadle.“
Vpróze Farba vody sa stretávame scitlivou problematikou rasovej identity na pozadí silnej konfrontácie náboženských presvedčení, ktorá vkonkrétnych situáciách produkuje viac bezhraničnú bariéru ako to, čo je jej pravým cieľom. Oto väčší obdiv si zasluhuje jednotlivec, ktorý napriek svojmu vyčleneniu neustrnie pri slovách, ale prezentuje sa životom. Kniha ponúka dialóg, priateľský stisk ruky aúprimnú spoveď,položenie otázky významu vnútorného postoja a prijatia seba, ako aj odpoveď na ňu.
Alexandra Halatová
