Názov monografie Jany Geržovej a Juraja Mojžiša Daniel Fischer akoby bol vytesaný z kameňa. Zdanie však klame. Tvorba Daniela Fischera je vnútorne veľmi rozľahlá, prechádza viacerými hranicami a mnohými prechodmi. Jana Geržová píše dokonca o dielach „nekompatibilných z časového hľadiska“. Faktúra Fischerových diel nie je jednoduchá; používa najrozmanitejšie, často veľmi komplikované techniky pre zasvätencov. Divák, ktorý ich neovláda, síce príde o isté potešenie z Fischerovej techné, ale nemusí prísť o zážitok z poesis jeho diel. Je to zvláštne skĺbenie striktne dodržiavaného, až ľadovo chladného rozvrhu horúcich významov.
Nie náhodou prepojila Jana Geržová svoj pohľad na Fischera slovíčkom medzi – medzi vedou a umením; medzi umením a dejinami; medzi obrazom a textom; medzi optickými klamami a skrytou súdržnosťou tvorby; medzi maľbou v krajine a krajinou v maľbe. Fischer spája abstrakciu dialektiky s predmetným svetom Breughela, premieňa predmetný svet jaskynnej kresby v Altamire s abstrakciou nekonečného čísla. V obrazobásňach ukazuje premenu obrazu na slovo a slova na obraz. Mení fotografiu na maľbu a maľbu na fotografiu. Spája veľké s malým, land art s minimal artom. Aj formát monografie umožňuje aspoň do istej miery udržať napätie medzi veľkým a malým, medzi veľkosťou prírody a infámnosťou, nepatrnosťou človeka, ktorý je však schopný zaznamenať stopy veľkosti. Napokon to tak formuluje aj sám: „Maľba odoberá skutočnosti skutočnosť a skutočnosť odoberá maľbe neskutočnosť.“
Fischerovým šiboletom, základným slovom, ktoré to všetko spája, je apropriácia. Nielen jemu ju pripisuje Juraj Mojžiš: „Z istého uhla pohľadu môžeme povedať, že každý druh umenia vzniká na základe určitého pretváracieho procesu.“ Pretváranie je tým amalgámom, ktorý zakladá komplementárnosť Fischerovho diela. A konceptuálnosť, nie jedným dychom s analytickou maľbou, či postmodernou ako armatúra a dobová výstuž, ale ako návrh a rozvrh. Koncept, ktorého vyústenie je estetické – alebo ním nie je nič.
Juraj Mojžiš vyníma Daniela Fischera pred generačnú zátvorku. Ale je to práve pretvárajúca a vytvárajúca povaha umenia, ktorá ho spája s generáciou a s jej predchodcami, a to nielen vo vizuálnom umení, ale aj v hudbe a literatúre. Z tohto hľadiska možno povedať, že spojenie Daniela Fischera so Skupinou A – R nie je náhodné a dovolím si bez akéhokoľvek normatívneho nároku povedať, že práve ona je po Galandovcoch a Konfrontáciách v poradí treťou communitas, kľúčovým spoločenstvom v slovenskom výtvarnom umení po roku 1945.
Geržová s Mojžišom používajú celý register pojmov ako transformácia, metamorfóza, anamorfóza, posun. Daniel Fischer sa napokon zúčastnil koncom sedemdesiatych a v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia Majstrovstiev Bratislavy v posune artefaktu. Ich témy sú výrečné: Zmyselnosť, Zdvojenia, Spojenia, Mýty. Všetko sú to pojmy, ktorých spoločným menovateľom je pretváranie. Možno, že základným kľúčom je tu pojem nuansy, nepatrného rozdielu medzi symetriou a asymetriou. Pokiaľ však zakalkulujeme do nášho uvažovania čas, Fischerove asymetrické symetrie a symetrické asymetrie nie sú hľadaním strateného, ale prítomného času. Času epifánie, okamihu, zákmitu, záblesku, zážehu. Času estetiky, ktorá spája vznešenosť érosu s bázňou zo smrti a z ničoty, ako to napísal kedysi Oskár Čepan na margo obrazov Rudolfa Filu. V tomto zmysle by som nazval Fischerove diela erotickými.
Je to estetika, založená na iskrení, ktoré vzniká v tom, čo nazýva Zdeněk Mathauser paralelnou kontempláciou. Písal som o tom v súvislosti s Fischerovým obrazom Orange Moon: „Na namaľovanej časti čiernobieleho obrazu identifikujeme smietku, ktorú chceme sfúknuť; až potom zistíme, že je to namaľovaný žltý kúsok stebla. Fotografia je polychromatická. Tvoria ju prechody od snežného poprašku na konároch do tmavej hĺbky lesa, od čiernej k bielej, od tieňov k svetlu, a takmer zanedbateľný oranžovožltý prúžok zoschnutého lístia. Alebo je to Oranžový mesiac? Nech je to akokoľvek, je to svet našej nepatrnosti.“
Spôsobom pretvárania Fischerovej tvorby sú aj texty Jany Geržovej a Juraja Mojžiša. Viem, že ich súbežnosť je v monografii vedomá. A priznám sa, že som ich synoptické čítanie nedotiahol do konca. Možno aj preto, aby som mohol byť viac účastný na ich rozhovore. Paralelnou kontempláciou sú však aj vzťahy Fischerových obrazov k medzitextovým citátom z Juraja Mojžiša a Jany Geržovej, ale aj k textom priateľov, ktorých prizval Fischer k tvorbe knihy, k Romanovi Bergerovi, Jurajovi Hatríkovi, Iljovi Zeljenkovi, Ivanovi M. Havlovi, Jiřímu Fialovi, Etiennovi Cornevinovi, Mariánovi Mudrochovi, Martinovi Bútorovi, Petrovi Brabencovi, Olegovi Tatarkovi. A paralelnou kontempláciou, hrou symetrií a asymetrií, pretvárania a utvárania je aj Fischerov rozhovor so Saraannim Fynellynilsom.
Takouto paralelnou kontempláciou je však napokon aj rozhovor Daniela Fischera s Janou Geržovou a Jurajom Mojžišom v monografii s monolitickým názvom ako vytesaným z kameňa.
Peter Zajac
