ղľáԾ
Na pulty slovenských kníhkupectiev prichádza výberz poézie Wojciecha Bonowicza s názvom Druhá ruka iné básne. Zbierka pozostáva zo šesťdesiatich deviatich básní, ktoré majú zväčša existenciálny charakter vypovedajú nielen ovynikajúcom pozorovacom talente básnika, jeho štýle, jazykovej erudícii, ale aj oneprehliadnuteľnej sociálnej citlivosti autora.
Periodikum Tygodnik Powszechny charakterizuje Wojciecha Bonowicza (1967) ako básnika, novinára pravidelného publicistu. Debutoval v roku 1995 básnickou zbierkou Väčšinový výber, po ktorej nasledovalo ďalších sedem básnických zbierok. Za svoju literárnu tvorbu získal viacero ocenení (Poetický bruLion, Literárna cena Gdynie) nominácií na ocenenia (Nike, Silesius, Orfeusz). V roku 2018 bol nominovaný na Básnickú cenu Wisłavy Szimborskej Nike, práve za básnickú zbierku Druhá ruka. Okrem tvorby pre dospelých píše aj pre deti je považovaný za jedného znajvýznamnejších poľských básnikov strednej generácie.
Básnická zbierka Druhá ruka iné básne obsahuje niekoľko interdisciplinárnych presahov. Milčákom vybrané básne môžeme priestorovo priradiť nielen do sféry intímnej lyriky autora, ale zasahujú aj do sféry spoločenskej. Vintímnej lyrike dominujú témy súkromia –intimity („Zatváram rukou stránku nechcem aby ma videli vyzlečeného“, s.48), reflexie básnikovho lyrického posunu („báseň spred dvadsiatich rokov je naozaj moja? “, s.55), prípadne, vbásni Elel, choroby duše a tela, („sú dni keď ležím na úplnom dne“, s.54).
Aj keď prevažuje intímna lyrika autora, básne zoblasti spoločenskej lyriky úderným spôsobom posúvajú recipienta do oblasti posilnenia vnútornej slobody indivídua reálnej optiky prebiehajúcich udalostí. Otejto skutočnosti výrazne vypovedá báseň Sviatočné popoludnie venovaná návratu domov do Osvienčima. Vsvetovej literatúre azda neexistuje báseň, alebo epické dielo, ktoré by pozitívne odkazovali knávratu na toto miesto. Bonowicz nám však toto jedno z najstrašnejších miest sveta sprostredkuje zcelkom opačnej perspektívy. Osvienčim je aj radostným miestom, priestor šťastne prežitého detstva: „Znovu si spomíname na Osvienčim inaše šťastné lúky [...]ako sa chodievalo kžabám ipotápkam [...] na prechádzkach sa trhal šťaveľ margaréty“, s.41). Sprítomňuje miestnych, predstavuje susedov („kto kde býval ako sa volali susedia (Fariaszewskovci)“, s.41) bezstarostné chvíle („prestierala sa deka na brehu Sołi obtáčal nás bezpečný dym zdomov“, s.41). Azda najzaujímavejšie pôsobí záverečný verš, vktorom sa nečakane, ale vzhľadom ksledovanej idey plynúceho textu zmysluplne zjavuje postava otca. Ten, je (a to neevidentne) buď samotným rozprávačom, alebo pristupujúcou postavou, prostredníctvomktorej sa zdôrazňuje stabilná hodnota bezpečného domova, ktorý sa neodráža výlučne vbásnikovej generácii, ale siaha oveľa hlbšie, až ku koreňom do krajiny predkov, ďalekej minulosti. Takýto druh výjavu ostro kontrastuje sOsvienčimom miestom smrti, masovým hrobom, kam sa nikto zpreživších väčšinou nechce vrátiť. Vzávere otec katarzne prízvukuje: „čoraz častejšie sa mi sníva, že sa vraciam do Osvienčimu zKrakova rôznych iných miest.“, s. 41).
Tušený kontrast prináša báseň Prvá hodina, kde na otázku učiteľky, koľko ľudí zahynulo vOsvienčime?, lyrický subjekt odpovedá: „schúlil som sa modlil vduchu, aby ich bolo čo najmenej“, (s.43). Zdá sa, ako by téma Osvienčimu bola stále živá. Tiahne sa triádou časových sekvencií (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) dovtedy, kým nedôjde kdejinnému naplneniu rozplynutiu vbezčasí.
Vbásni Ozajstná hudba Bonowicz poukazuje na báze nesúrodej diády (ľudské teplo versus mizerná strava) na sociálny aspekt bezdomovstva, aby sa následne vbásni Zamestnania posunul k problému zmeny práce, tak aktuálnemu pre toto obdobie. Tematizovanie úplne obyčajných vecí uzatvára brilantným obrazom stravy („zvieracia krv na ľudskom stole“, s.56 ), kde sa naplno prejavil jeho pozorovací talent.
Azda najzaujímavejším rozmerom Bonowiczovej tvorby sú filozofické presahy jeho básní. Vo forme jednoduchých aforistických odkazov odovzdáva hodnotné obsahy a tým zušľachťuje dušu čitateľa. Vbásni Čo ja viem sprístupňuje subjektívnu skúsenosť osamotenosti. Text má existenciálny charakter. Básnik sa delí ovnútorné prežívanie stavov zasahujúcich jeho existenciu, napr. opätovne privyká samote: „učím sa opäť žiť sám“ (s. 73). Prvky Wittgensteinovho diskurzu sú pozorovateľné vbásni Napíš uvidíš, kde poet koketuje snejednoznačnosťou vyjadreného.
Filozofické presahy sú zakomponované aj vbásňach Rádio, Metafory Krídla vktorých sa zameriava na témy odhaľovania pravdy („propaganda založená na ’pravde’. “, s. 71), mozaiku vysielaných správ (univerzálne spektrum rôznorodosti) či bežný dialóg žien, najmä jeho prežívanie, ktorý je sprostredkovaný na báze poetického obrazu túlenie žien verzus objímanie anjelov. Vo filozofickom odkaze najviac zarezonuje príchod nového života, vktorom Bonowicz vidí návrat nepokoja „každým životom vracia sa na zem nepokoj“ (s. 44).
Špecifickými motívmi sú koláže krajiny, ktoré sú vyvolané buď nepriamo, pomocou obrazov paralel (kaplnka situovaná vkonkrétnom priestore – ženské šaty), alebo priamo, pomocou brilantných obrazov krajiny vbásni Bicykel, v ktorej sa naplno prejavila básnikova poetika. Netradične pôsobí aj snová anabáza Sen vBrne reflexie priesakov obytných priestorov s dialógmiich obyvateľov, ktoré krajinnú koláž príjemne dotvárajú.
Básnickú zbierku esteticky obohacujú aj čiernobiele výtvarné inšpirácie Bohdana Hostiňáka, ktoré poetické texty atraktívnym spôsobom ilustrujú. Všetkých päť ilustrácií pôsobí minimalistickým, ale najmä postmodernistickým dojmom. Striedajú sa vnich nielen ostré geometrické tvary (obdĺžnik, trojuholník, štvorec, priamka), ale aj obrazy patriace do klasickej krajinomaľby (kríky, kopce, hrady, mraky). Čitateľa azda najviac uchváti prelínanie nekoncepčných prvkov, ako sú figúra zapichnutého špicatého hada, šnúra piatich húseníc smerujúca vertikálne naprieč prírodnou krajinou knebu. Zdá sa, ako by motív húsenice ilustrátorovi učaroval. Nenachádza sa iba vzmienenom obraze, ale aj vpodobe obrovskej larvy vychádzajúcej zvrchného okna obytného domu či nenápadnej, infantilne poňatej minimalistickej húseničky, ktorá svojím telom nadvihne dom. Apráve dom sa stáva druhým najčastejším motívom. Až surrealistickým dojmom pôsobí neukotvenosť pravidelného obydlia, ktoré sa týči nad skalným previsom. Tento lietajúci dom však napriek svojej nestabilite pevne tróni horizontu, a tak čitateľa vovádza douzavretých intervalov abstrakcie, alebo ho prinajmenšom prenesie do tajomnej ríše magiky. Pravidelné striedanie geometrických útvarov prvkov prírodnej scenérie neevokuje výlučne svet detskej fantázie - Lewisovu Alicu vkrajine zázrakov, ale aj myšlienkové koncepcie štrukturalistov – Foucaultovo prepájanie typovo „nespojiteľných“ útvarov.
Výtvarníkovi sa touto netradičnou kompozíciou znázornenia Bonowiczového básnického odkazu podarilo priblížiť kliterárnym obrazom argentínskeho prozaika Jorge Luisa Borgésa, ktorý svojím intelektuálno-integrálnym prístupom netradične oživil fikciu zázračného reálna Latinskej Ameriky.
Na záver už len čitateľské konštatovanie: poézia Wojciecha Bonowicza, imaginácia vecnosť vspojení snevtieravou poetikou všedného dňa vkombinácii sHostiňákovým výtvarným spracovaním patrí ktomu najlepšiemu čo nám vsúčasnosti stredoeurópsky literárny priestor dokáže ponúknuť.
recenzia bola napísaná pre časopis Fraktál - LIC ju uverejňuje so súhlasom autora
