��������

���辱���DZ����ٱ�ľ�첹 Elena Hidvéghyová-Yung prostredníctvom svojich denníkov pozýva čitateľov preskúmať otázku, či existuje niečo ako osudové predurčenie manželstva, a to na pozadí svojho vlastného života, dlhoročného manželstva s čínskym intelektuálom, ktorý sa jej v roku 1991 prihovoril na autobusovej zastávke v Pekingu.

Kniha s dlhým názvom Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom slovenskej spisovateľky, ktorú čitatelia poznajú vďaka jej trom básnickým zbierkam a románu z čínskeho prostredia, prináša autorkine hlboké skúsenosti so zemou draka a odhaľuje jej  až intímne zážitky predovšetkým s jedným konkrétnym čínskym mužom, ktorý sa neskôr stal jej manželom, jej všetkým – homme fatal.

Už od roku 1991 si Elena Hidvéghyová-Yung píše denníkové záznamy, ktoré v knihe zverejňuje spoločne s miestom a dátumom a ktoré vzápätí komentuje a rozširuje o svoj ďalší, súčasný pohľad. Na základe toho vzniká pestrá mozaika a ako čitatelia sa postupne dostávame do autorkinho životného príbehu. Aká je pravdepodobnosť, že v centre dvanásťmiliónovej metropoly sa jej prihovorí muž, s ktorým strávi zvyšok života? Práve k tomuto momentu v jej živote sa vraciame a od neho ďalej sa odvíja dej. Jadrom ich listov aj osobných rozhovorov boli „názory na život (v zmysle hodnôt a morálky), traumy z detstva, ale aj ideály o profesii, o partnerstve, rozličné teórie z oblasti psychológie a nuansy vzťahov, analýzy významných snov života, rozhovory o kresťanstve a o Bohu, úvahy o osude a predurčenosti smrti i lásky, fantazírovanie o spoločnej budúcnosti...“

Intencia Hidvéghyovej-Yung je obdivuhodná a odvážna. Vzhľadom na to, že autorka je v próze rozprávačkou, protagonistkou, pozorovateľkou, komentátorkou aj lyrickou hrdinkou, kniha vyznieva ako sebastredné vychvaľovanie sa, prezentácia šťastného života, osudovej lásky k mužovi aj k Bohu, úspešného štúdia, možnosti cestovať do vzdialenej krajiny, ovládania jazykov... Sama v knihe píše, že nikdy nemala povahu človeka, ktorý sa rád predvádza. Nie je však ľahké na knihu nazerať ako na román; autorka je v príbehu paradoxne až príliš zastúpená, aj keď rozumieme, že išlo o zámer. Koniec koncov, v texte sú prítomné znaky viacerých žánrov: autobiografia, denník, cestopis, esej a umelecká reportáž. Ide o žánrovú kombináciu napodobňujúcu život.

Na texte je zrejmé, že pre Hidvéghyovú-Yung sú dôležité jazyky, ktoré jej život rôzne ovplyvnili. Nielenže je Slovenka, okrem toho vyštudovala čínsky jazyk a ovláda i angličtinu, ktorá sa uplatnila aj v knihe – na mnohých miestach používa anglické výrazy. Niekde sa môžu zdať prirodzené, inokedy sú však nadbytočné a nie je nevyhnutné, aby sa v texte objavovali. Nezvyčajné je aj grafické spracovanie knihy; zvonku pôsobí honosne, veľmi ozdobne, ako brána do romantického sveta. Vnútri zaujmú farebne odlíšené denníkové záznamy, krátke kapitoly s veľkými nadpismi.

Zdá sa, že autorka nerobí akúkoľvek kamufláž. Píše o sebe, no ako čitatelia nikdy nemôžeme mať stopercentnú istotu, či niečo nepozmenila. V takom prípade by sme mohli hovoriť o staronovom žánri – autofikcii. Rovnako môžeme písať o červenej knižnici, pretože čomu inému sa podobá príbeh cudnej, modrookej a plavovlasej kresťanky, ktorá sa zamiluje do Číňana a píše si s ním zamilované listy? Je to jednoducho príbeh o láske. Na druhej strane, ako autorka trefne píše v závere knihy, v jej diele môžeme nájsť pátos, prisilné emócie, priveľa osudovosti, veľkoleposti... Vzhľadom na naladenie knihy Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom je to však pochopiteľné. „Ale to som ja. Moje nahé vnútro. Moja svätá pravda. Moja osobná skúsenosť s láskou.“ Na takéto vyhlásenie nemôžeme nič povedať, len ho odkývať. Ale pritom sa na povrch derie otázka, pre koho vlastne taká kniha vznikla.