Zabúdanie patrí knešvárom ľudského rodu. Oto viac treba oceňovať autorov ako Marián Pauer, ktorí dokážu našu pamäť pre búdzať apre najširšiu verejnosť znovu objavovať významné osobnosti našej kultúry. Najnovšie sa tak stalo vprípade jedinečnej amimoriadne pôsobivej monografie Karol Plicka (Vydavateľstvo Slovart 2016).
„Hovorí sa oňom ako omajstrovi deviatich remesiel.“
„Dobrá fotografia i dobrá kniha musia mať dušu a príbeh,“ zdôrazňoval „náš pán profesor“, ako zvyklo Karola Plicku (1894 – 1987) oslovovať jeho okolie. Marián Pauer si tieto slová vzal ksrdcu už dávno. Veď viac ako štyri desaťročia sa profesionálne venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav, člen odborných porôt doma ivzahraničí, vysokoškolský pedagóg, ale aj autor nejednej fotografickej publikácie. Ztých najznámejších spomeňme napríklad tie, ktoré sú venované Martinovi Martinčekovi či Dežovi Hoffmannovi. Publikácia oKarolovi Plickovi je akýmsi vyvrcholením jeho práce vtejto oblasti. Svojsky nadväzuje na Martina Slivku ajeho knihu zosemdesiatych rokov Karol Plicka – Básnik obrazu. Na rozdiel od neho sa nezameriava na vedecký rozbor, ale ako skúsený publicista sa snaží nahliadnuť do zákulisia tvorby anovým pohľadom zmapovať umelcov životný príbeh. Nie je to však suché zaznamenávanie faktov asitu ácií, ale zaujímavé priblíženie kľukatých ciest osudu. Veď Plicka už ako žiak základnej školy hral na husliach apokúšal sa na kolene vyrobiť si niečo ako fotoaparát. Rodina však rozhodla, že namiesto umeleckej školy študoval na učiteľskom ústave. Umeleckých snov sa ale nevzdal.
Hovorí sa oňom ako omajstrovi deviatich remesiel. Bol pedagógom na všetkých stupňoch škôl, zberateľom folklóru, fotografom, choreografom, zbormajstrom, hudobným vedcom, muzikantom, spisovateľom ifilmárom. On sám vraj nedôveroval tým, ktorí „fušujú“ do viacerých remesiel, zostalo však po ňom dielo, aké nemá vo svete obdobu: štyridsaťtisíc notových záznamov ľudových piesní, tisícky negatívov, ktoré nasnímal vslužbách Matice slovenskej na Slovensku, vRumunsku, bývalej Juhoslávii, Rakúsku ivUSA, štyri celovečerné filmy (najznámejší znich Zem spieva získal Zlatého leva na festivale vBenátkach) aniekoľko krátkych filmov, desiatky obrazových publikácií, záznamy rozprávok, muzikologické štúdie, pedagogická aj osvetová činnosť.
M. Pauer sa venuje každej zo spomínaných oblastí vjednotlivých kapitolách úvodnej, viac ako stostránkovej eseje, ale Plicku približuje aj zľudskej stránky. Vie nenápadne, bez mento rovania, upozorniť na súvislosti (napríklad keď píše ohistórii Bauhausu či vcitáciách zkorešpondencie). Napriek záplave faktov nemáte pocit neprehľadnosti. Kapitoly majú pútavé titulky,obsažné podtitulky aperexy, ktoré sú pre čitateľa akýmsi kompasom. (Jednej zkapitol kraľuje titul Pieseň ako inšpirácia obrazu apodtitul Ohlinenom lampáši, rachotiacej kamere aneumieraní.)
Nechýbajú ani úsmevné historky. Hoci aj otom, ako musel Plicka využívať diplomaciu, keď zbieral staré piesne adedinčania sa hanbili spievať na verejnosti. Takže on, ktorý mal absolútny hu dobný sluch, im „predspieval“ falošne, aby ich kspevu vyprovokoval.
Hlavnú časť knihy tvoria ukážky zo slávnych Plickových fotografických cyklov Bratislava, Portréty, Praha, Príroda, Okolo domu, Slovenské mestá, hrady azámky, České mestá, hrady azámky, Na poli aHry. Neopakovateľné fotografie vznikli zdnešného hľadiska stakmer primitívnou technikou avnepredstaviteľných podmienkach, veď za mnohými objektmi musel putovať kilometre pešo aťažké statívy ainú techniku vynášali za ním silnejší šuhaji na pleciach alebo viezli na voze. Samotná práca tiež nebola iba ostlačení spúšte. Pri fotografovaní oltára vKežmarku museli jeho spolupracovníci namáhavo „maľovať svetlom“. Povestný bol jeho „svetelníček“, ale aj iné zošitky, do ktorých si starostlivo zaznamenával, vakom čase azakého stanoviska sú najlepšie svetelné podmienky pre dobrý záber.
Nuž aportréty ľudí vkrojoch sú básnickopsy chologickou výpoveďou očloveku idobe.
Vzávere nechýba bohatý poznámkový materiál. Ktovie, či si čitateľ vôbec uvedomí, aká mravčia aaž objaviteľská práca sa za všetkým skrýva. M. Pauer čerpal nielen zarchívnych materiálov, korešpondencie či ztorza nepublikovaného Plickovho rukopisu Spomienky arozhovory, ale izo svojichosobných stretnutí spánom profesorom aneskôr sjeho synmi Ivanom aVladimírom, zo spomienok jeho spolupracovníkov, priateľov či žiakov. Nuž ado časti spomienok zaradil aj fotografie, ktoré neboli ešte nikdy publikované.
Vraví sa, že doma nie je nikto prorokom. Napríklad vzahraničí vysoko oceňovali Plickove filmové projekty, ale domáce publikum ikritika ich prijímala pomerne vlažne. Nikdy však nezatrpkol. Dokázal sa vyrovnať aj spracovnými, aj so zdravotnými problémami. Muž, ktorý ku koncu života býval vPrahe naSlunnej ulici, bol naozaj slnečným človekom anič ho nedokázalo pripraviť ojeho úžasnú pracovitosť aschopnosť objavovať aj vstarom niečo nové. Mimochodom, hovorieval osebe: „Vo Viedni som sa narodil, vPrahe som býval, na Slovensku som ži l .“ Bolo to vari pätnásť rokov, počas ktorých sa tak naučil po slovensky, že si málokto uvedomoval jeho český pôvod, navyše sa aj podpisoval ako Karol anie Karel. Čitateľa môže teda trochu miasť, že vydavateľ všetky české citáty zjednotil vslovenskom preklade. To však nič nemení na skutočnosti, že Marián Pauer ajeho spolupracovníci zVydavateľstva Slovart vytvorili krásnu ahodnotnú knihu. Priateľka, ktorá žila dlhé roky vzahraničí, nosila vrajvšade so sebou ako spomienku už ošúchanú starú Plickovu knihu oSlovensku. Keď som jej teraz darovala Pauerovu monografiu, vyše hodiny nadšene hľadala aporovnávala niektoré zo svojich obľúbených fotografií. Lebo takéto diela nielen oživujú Slo vensko spred desaťročí, ale prihovárajú sa aj duši moderného človeka. Prelína sa vnich minulosť aprítomnosť, pripomínajú to, čo bolo, ale zároveň vnás pretrváva,inšpirujú khrdosti na náš domov adávajú silu do budúcnosti.
