ղľáԾ
Fantasy román pre mladých dospelých (YA) Dcéra zimy Vladimíry Šebovej vychádza zo slovanskej mytológie. Autorka si zvolila Morenu aVesnu za hlavné hrdinky svojho príbehu. Vystupujú tu ako obyčajné smrteľné dievčatá a verné sestry. Do situácií sa ponárajú protikladne. Kým Morena je tá divoká, nespútaná azároveň nespoločenská, Vesnu si každý všimne pre jej zlatisté vlasy a milý úsmev anebojí sa dať sa sňou do reči. Sesterské protipóly – to je samo osebe celkom nosný materiál na výstavbu živelného deja. Spolupráca dvoch rôznorodých charakterov môže ozvláštniť, osviežiť akčné momenty. Lenže vDcére zimy sa čitateľ Vesne aMorene pod kožu nedostane. Vcelom príbehu, ato príbeh trvá od 12. až po 21. storočie, sa nezmenia. Prežívajú pre kliatbu každá iným spôsobom. Vesna zomrie vždy vsedemnástom roku svojho života aznova sa niekomu narodí. Morena sa stala akousi nejasnou posluhovačkou Smrti. Nezomiera, len prežíva.
Bolo by zaujímavé (a logické) ukázať možno aj istú unavenosť zo žitia ( napríklad Vesna život čo život hľadá opravdivú lásku, hoci si pamätá všetko, čo si vytrpela predtým), zatrpknutosť (vniektorom storočí mohla byť Morena natoľko vyčerpaná zneustáleho strehu zachraňovať Vesnu, že jednoducho raz zlyhá). Prinútiť sa niečo konať po toľkých storočiach a rozhodnúť sa správne mohlo byť strhujúcim finále. Namiesto toho sa nám pred očami odvíja príbeh síce sprekvapivými zvratmi (nemožno autorke uprieť nápaditosť deja), ale spovrchnými postavami. Chýba relatívnosť dobrých azlých charakterov. Hlbší ponor do motivácií.
Zároveň je škoda, že ztajomstva okolo Moreny sa vykľuli len povedačky. Oslovenia ako Čierna bohyňa, Bohyňa smrti, Čierna cárovná, Vrania matka (všetci, ktorých stretli, ich poznali avyslovovali ich so strachom) nedostali vpriebehu deja vizuálny priestor. Okrem skutočnosti, že sa vedela premeniť na kŕdeľ vrán, sa tu desivá situácia zMoreniných činov ani len nezachvela. Pretože žiadne také neučinila. Vpodstate to bola mierumilovná osôbka, ktorá stavala dobro svojej sestry nad to svoje. Prečo onej kolovali také zlovestné chýry? Vkročila aspoň raz do nejakej dediny ako mor? Ako znášala, že (evidentne) bola bohyňou smrti? Ako brala životy? Abrala to bez emócií?
Autorkinmu svetu chýba premyslenejšia atmosféra bájnosti, strachu atemnoty. Nemá ujasnené, do akej miery je svet mytologický. Spomínané Európa aAmerika zrejme fungujú rovnako, ako ich poznáme zdejepisu, nič nenasvedčuje tomu, že by to boli bájne krajiny ako tá, vktorej sa odohráva príbeh. Celá „bájnosť“, pohanskosť je zhrnutá vcitoslovciach „preperúna“ a „prevelesa“. Na konci síce doputuje Morena kVelesovi, ale tie staré božstvá jednoducho nie sú vtlačené do každodenného života, resp. oficiálne je už ivautorkinom vymyslenom svete kresťanstvo. Takže, aké postavenie majú teda staré božstvá medzi ľudom? Dožívajú? Iba Vesna aMorena si ich udržiavajú aspoň vreči (spomínané citoslovcia)? Uchovávajú si na ne ľudia vrúcne spomienky? Chcú, aby sa vrátil čas vyznávania Perúna či Velesa? Je legitímne vtomto svete veriť vPerúna?
Mňa osobne vo fantasy textoch dokáže do značnej miery vyrušiť súčasná lexika. Pojmy ako ٲ辱é, ó, Դڴǰá, dzá, manipulovať niekým sa vymykajú zamýšľanému bájnemu apohanskému. Rovnako sú na tom rekvizity ako kožené kreslá, cigary, mužské obleky či medicínske pojmy ako ó (v 18. storočí), ktorá sa, mimochodom, spomína vnemocnici sozajstnými sestričkami (len pripomínam, že sme stále v18. storočí). Keby šlo oalternatívnu históriu typu áԴší Svetozára Olovranta, prosím, majme kómy aj v16. storočí. Pri Dcére zimy som však mala skôr pocit, že autorka sa naozaj snaží oživiť čosi bájne, dávne ačudesné. Takéto slová však jednoznačne bránia autentickej atmosférickosti budovaného sveta.
Mrzí ma, že táto kniha nepriniesla epickejšie rozprávanie aprepracovanejšie postavy, pretože hra snápaditými prekvapeniami azauzleniami autorke ide. Prológ bol sľubný, štylisticky akoby vyšľachtenejší než zvyšok knihy, ikeď aj tu by sa našli miesta, kde dochádza kredundantnosti niektorých informácií, kde sa hra snáznakom zbytočne dovysvetľuje. Vladimíra Šebová vo svojom fantasy románe nevystupuje už ako autorka knižnej série; text sa ponáša skôr na text debutanta, ešte neistého anevypísaného, keďže prevláda zámer čo najrýchlejšie prejsť kzvratom a nezdržovať sa hlbšími ponormi do postáv či prostredia. Logika rozprávania vniektorých vypätých situáciách ustupuje prekvapivým odhaleniam (doslova sa Jadwiga pustí do vyrozprávania svojho príbehu vmomente najväčšieho zhonu). Potom sa stane, že vypäté situácie nie sú napísané napínavo aneevokujú to, čo by mali.
Keby to bol debut, možno by sa dalo mnohé prehliadnuť. Keby, keby...
(Autorka recenzie je redaktorkou Knižnej revue.)
Vladimíra Šebová: Dcéra zimy
Bratislava: CooBoo, 2021
