��������

Kniha je oficiálne určená čitateľstvu od 14 rokov. V tejto vekovej kategórii sa určite môžeme stretnúť aj s nezáujmom o čítanie či históriu, sekcie young adult však v kníhkupectvách praskajú vo švíkoch – najmä ak hovoríme o romantických či fantastických tituloch (a kombinácii týchto aspektov). ��ܲԳ�ú�ٰ�� preto do fantasy románu (s romantickými prvkami, ktoré však nie sú nosné) prepašovali historické témy. Našinec – aj bez komplexného vzdelania o histórii Francúzska – čo-to vie o Ľudovítoch rôzneho označenia, francúzskej revolúcii či stínaní hláv na gilotínach. Beauvais udalosti v knihe prináša ako skutočné, ktoré naozaj sama zažila, pričom ukazuje svet, v ktorom si francúzska aristokracia (a neskôr buržoázia, továrnici či horné percento najbohatších ľudí celého sveta) udržiavala moc a postavenie vďaka kmotričkám. Tieto čarovné krstné matky boli s dieťaťom zviazané pevným putom a hoci novodobá spoločnosť v knihe vie o ich predrevolučnej existencii, v 21. storočí nikoho príliš nevzrušujú. Najskôr sa tu teda tvrdí, že mágia sa jednoducho vytratila, a potom sa zrazu postavám nezdá čudné, že ľudia chodia po ulici s čarovnými paličkami, v účese máte blesky a v kaviarni Plch máte v čajníku, áno, živého plcha v čajníku.

Túto situáciu jedna z postáv vysvetľuje tak, že niekedy pred sebou vidíme na strome list, no nie je to list, ale hmyz s maskovaním. Umyť si ruky pri nezrovnalostiach v logike sveta tým, že niektoré postavy niečo jednoducho niekedy nevidia, je prinajmenšom nekonzistentné. Rozprávačka nie je spoľahlivá len vtedy, keď sa to autorke hodí, a posväcuje si chyby tým, že ľudia sú k mágii slepí, prípadne, že sú rovno začarovaní, aby ju nevideli.

Autorka prináša nevyrovnaný príbeh, rozbieha sa pomaly, jednotlivé časti nedávajú často zmysel. Ako príklad sa dá uviesť stať, v ktorej hrdinka navštívi pravicovo orientovaného profesora a ten jej začne na niekoľkých stranách citovať pasáže z jej vlastnej stránky na Wikipédii. Sľubovaného humoru je tiež menej, je možné, že sa stratil v preklade, ale dá sa predpokladať aj to, že v tejto spleti nekoordinovaných či predvídateľných nápadov sa občasné bonmoty naozaj nedajú považovať za humor.

Keď príbeh stojí na takých vratkých nohách, len ťažko sa dá očakávať objavné uchopenie aktuálnych problémov. To, že kmotričky boli a sú súčasťou útlaku a aj tie s ideálmi sa postupne pridali k ostatným a zvykli si na privilégiá a luxusný život, by možno vystačilo na zaujímavú poviedku. Presah do dnešných dní s tým, že vďaka čarom sú vládnuce a bohaté vrstvy tých istých rodín neustále pri moci (ako príklad súčasníčky, ktorej pomohla kmotrička dosiahnuť vysoký status, je uvedená Kate Middleton, princezná z Walesu) je zaujímavý, nemá však nijaké vyústenie. „Celú spoločnosť prestupuje pochmúrny pocit nespokojnosti, bohatí vedia, že si svoj úspech nezaslúžili, no nepoznajú prečo, chudobní zas dobre vedia, že karty sa nikdy nerozdávali rovnako, no netušia, do akej miery sú v nevýhode.“ (str. 303)

Ktohovie, či autorka nechce v tomto fikčnom svete pokračovať v ďalších knihách. Táto osamote neprináša nijaké východisko a podsúva tínedžerom odpoveď, že za všetko môže skrytá a silná mágia a sami nikdy nezmôžu nič – presný opak toho, ako to bolo v spomínaných Jaterniciach. Detskí psychológovia dnes bijú na poplach, lebo súdobá mládež nevidí nijakú ružovú budúcnosť zoči-voči klimatickej katastrofe, vojnám a prehlbovaniu sociálnych rozdielov. Napísať knihu, ktorá vlastne len mykne plecom nad nespravodlivosťou, pretože je to celé aj tak len medzi nebom a zemou, neznie veľmi nápomocne. Ak je to elaborovaná autorská hra, postmoderný odkaz a komplikovaná sociologická šifra, pri 14-ročných čitateľoch sa minie účinku. Ak skutočne žijeme vo svete, kde vplyvným pomáha mágia, a ak má Clémentine Beauvais naozaj svoju kmotričku, mali by jej zobrať licenciu.

Z atmosféry knihy vytrhávajú aj chyby, ktoré pravdepodobne zostali po slovenskej redakcii. Na niekoľkých stranách sa nachádzajú omyly v dátumoch či názvosloví (postava je raz Pipinka, inokedy Cipinka). Pri knihe, ktorá otvorene pracuje s alternatívnou históriou, preto môžete skutočne začať váhať, čo z uvedeného brať vážne: „Na Ľudovíta XIII. rodina pozerala cez prsty pre jeho vášnivú aférku s kardinálom de Richelieu, a tak mu chýbal vplyv na to, aby sa púšťal do nových stavieb. (...) V roku 1964 kráľova kmotrička chcela tento problém vyriešiť, a tak začarovala vozy výbercov, ktoré zrazu všetci vítali s nadšením...“ (str. 50)Štylistika tu často bráni porozumeniu – aj pri neznalosti pôvodného jazyka sa dá predsa hodnotiť, či je text zrozumiteľný v slovenčine a či má dobrú štylistiku.