��������

Problémom sú „tieto časy“: tretí rok deň za dňom brutálne ruské vojsko ničí v agresívnom ťažení susednú Ukrajinu, vraždí jej obyvateľov. Milióny z nich núti žiť ako utečencov a vyhnancov z ich domovov, z ukrajinskej vlasti.

Pred rokom arabskí teroristi z organizácie Hamas napadli z ubiedeného, utrápeného pásma Gazy susedný Izrael, za jediný deň zavraždili vyše 1 200 nevinných ľudí a takmer 250 ich uniesli ako rukojemníkov, mnohých z nich postupne zlikvidovali a ďalších dodnes držia zajatých v neľudských podmienkach. Izrael sa vzápätí vrhol v sebaobrane na Gazu a vo víre pomsty spôsobil smrť asi 40-tisíc ľudí. Vražedná vojna sa už rozrastá do Libanonu a ďalších priestorov Blízkeho a Stredného východu.

Tieto dnešné veľké vojny hrozia prerásť na globálne konflikty s rozsiahlejšou deštrukciou, naháňajú zimomriavky pri ich vnímaní. Oživujú spomienky na dve veľké svetové vojny a na množstvo regionálnych vojen, ktoré takisto žijú v povedomí ľudstva. A teraz k ním pridať ešte aj „zabudnuté vojny“?! Ale Daniel Šmihula v spolupráci s Richardom Svitekom v početných článkoch uverejnených v nedávnych rokoch v odborných i masových médiách a teraz súborne v ich knihe predsa len kultivovane upreli našu pozornosť na akoby skutočne zabudnuté dávne vojny. Aj tie poznamenali vývoj ľudskej spoločnosti od staroveku až po 19. storočie.

Sú zaujímavé nielen z vojensko-strategického alebo technického hľadiska, ale práve z hľadiska ich spoločenského a politického kontextu, ktorý si autori vo väčšine prípadov všímajú, a tým prehlbujú čítavosť knihy. Napríklad v texte o bitke pri Maratóne v roku 490 pred n. l. medzi Aténčanmi a vojskom Perzskej ríše Daniel Šmihula píše, že Gréci „položili svoje životy pri obrane základných politických ideálov, z ktorých sa rozvinula moderná koncepcia slobody, demokracie a ľudských  práv“.  

Z takýchto hľadísk je svojou komplexnosťou najprínosnejšia štúdia o príbehu čínskej občianskej vojny v rokoch 1850 – 1871, známej ako povstanie tchaj-pchingov (odhady ľudských strát tohto konfliktu sa pohybujú na úrovni 30 – 70 miliónov ľudských životov a po druhej svetovej vojne je druhým najničivejším konfliktom novoveku). V prvej polovici 19. storočia vládla v Číne dynastia Čching, ktorá bola mandžuského pôvodu. Vtedy sa na čele jedného z dobových revolučných hnutí na juhu Číny objavil vyznávač kresťanského učenia Chung-Siou-čchuan, ktorý sám seba označoval ako ,,mladšieho brata Ježiša Krista“. Čínska svojráznosť chápania a výkladu kresťanstva však kresťanských misionárov odradila od toho, aby Chunga pokrstili. On sám so svojimi druhmi vyhlásil Nebeskú ríšu veľkého mieru (v jej čínskom názve boli o. i. slová Tchaj-pching, z čoho sa ustálilo označenie povstalcov ako tchaj-pchingovia). Napriek povznášajúcemu názvu tohto štátneho útvaru sa na stránkach knihy Zabudnuté vojny dozvedáme, že z moderného pohľadu v ňom vládol „režim totalitný, teokratický a silne militaristický“.

Súboje, konflikty, občianske vojny medzi dlho vládnucou dynastiou Čching a večnými povstalcami tchaj-pchingmi v druhej polovici 19. storočia aj na začiatku  20. storočia viedli podľa Daniela Šmihulu k otrasom, z ktorých sa Čína „už nikdy poriadne nespamätala“. Tvrdí dokonca, že následky povstania tchaj-pchingov „v sociálno-ekonomickej oblasti prekonala až po roku 2000 a v politickej vlastne pretrvávajú doteraz“.

V knihe sú zaznamenané aj výrazné slovenské stopy napr. z 13. storočia, keď uhorský kráľ Belo IV. bránil ríšu pred mongolskými vpádmi za účasti bojovníkov, ktorí pochádzali z územia dnešného Slovenska. Zároveň sa energicky pustil do obnovy krajiny, udeľoval privilégiá mestám, podporoval banské podnikanie, pozýval kolonistov, takže si vyslúžil označenie „druhý zakladateľ kráľovstva“ (po Štefanovi I.).

Nakoniec možno povedať, že Zabudnutými vojnami sme dostali do rúk dobrú knihu, ktorá histórii vojen dáva aj poľudštené rozmery a obohacuje slovenskú dejepisnú spisbu.