��������

Nadežda Lindovská a kolektív autorov

Magda Husáková-Lokvencová. Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie

Bratislava, Divadelný ústav a Divadelná fakulta VŠMU 2008. Edícia Osobnosti

Pokúsiť sa prekonať zabudnutie, čo je osudom nejednej cennej osobnosti našej histórie a kultúry, knižnou publikáciou, je nepochybne záslužný čin. Tobôž, ak ide o prvolezca v istej oblasti a jeho meno je dodnes z rôznych dôvodov akoby tabu. Na takýto záslužný čin sa odhodlala teatrologička Nadežda Lindovská s kolektívom autorov, keď sa rozhodla pripraviť túto monografiu o našej prvej profesionálnej divadelnej režisérke Magde Husákovej-Lokvencovej (1916 – 1966). Kniha vznikla na základe niekoľkoročného teatrologického výskumu, niektoré jeho výsledky už prezentovali účastníci kolokvia, ktoré bolo pred šiestimi rokmi v Bratislave. Autorka a duša projektu Nadežda Lindovská konštatuje, že výsledkom týchto úsilí je rozbiť mlčanie okolo našej  prvej divadelnej režisérky a podať svedectvo o nej a jej tvorbe.

Magda Husáková-Lokvencová sa narodila v Pacove v Čechách ako prvorodená dcéra inžiniera agronóma a dôstojníka Československej armády Antonína Lokvenca, ktorý sa začiatkom 20. rokov stal správcom štátneho vojenského statku v Horných Motešiciach pri Trenčíne. Rodina sa teda presťahovala na Slovensko, kde Magda (tak si sama skrátila meno  Magdaléna Viera, ktoré má v rodnom liste) vyrastala  spolu s dvoma mladšími súrodencami. Ako sedemročná prišla o mamu. Otcovi potom pomáhala s výchovou detí jeho svokra, stará mama Anna Hradecká. Magda študovala na gymnáziu v Banskej Bystrici, sympatizovala s ľavicou a ako oktávanka sa zoznámila so študentom práva Gustávom Husákom, za ktorého sa vydala v roku 1938. Po maturite v roku 1935 ju otec odhovoril od štúdia herectva, a tak nastúpila na Právnickú fakultu UK do Bratislavy, kde roku 1940 získala titul JUDr. Svojho hereckého sna sa však nevzdala. Popri práci vo filiálke Moravskej banky sa prihlásila na Dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Bratislave. Po potlačení SNP museli odísť zo Slovenska. V Moskve sa im narodí prvorodený syn Vladimír. Je nadšená ruským divadlom, navštevuje divadelné prednášky. Po návrate do Bratislavy a po narodení druhého syna Jána začína v roku 1946 spolupracovať s Novou scénou Národného divadla. Vyskúša si post asistentky, herečky, ale presadzuje sa ako režisérka. Keď Gustáva Husáka roku 1951 zatknú, odmieta sa s ním rozviesť, hoci ich manželstvo už bolo v kríze. Prepustia ju z divadla, pracuje ako korešpondentka a kustódka v Slovenskom múzeu. Až roku 1955 sa môže vrátiť k réžii v Košiciach a o rok neskôr na Novú scénu v Bratislave. Rozvádza sa až po prepustení manžela z väzenia v roku 1960. V súkromí je jej oporou herec Ctibor Filčík. Píše, režíruje, spolupracuje s rozhlasom a televíziou, hrá vo filme a sníva  o tom, že film raz sama nakrúti. Nečakane však uprostred práce zomiera ako 49-ročná...

Publikáciu rozdelila Nadežda Lindovská do štyroch častí: Štúdie, Materiály, Svedectvá, Fakty. Teatrologické rozbory diela M. Husákovej-Lokvencovej ocenia skôr odborníci, bežného čitateľa asi najviac upútajú kapitoly Spomienky a najmä Rozhovory o režisérke – s jej bratom a hercami, ktorí s ňou spolupracovali. Zvláštnu pozornosť si zaslúži i fotografická časť, kde sa objavujú aj doteraz nezverejnené fotografie zo súkromia. I keď, ako podotkol jeden z lektorov – profesor Vladimír Štefko – Magda Husáková –Lokvencová bola omnoho krajšia v živote ako na obrázkoch. Prívlastky, krásna, šarmantná, kultivovaná, vzdelaná, ale predovšetkým statočná žena, ktorá vykonala kus priekopníckej práce na poli našej kultúry nemôžu dostatočne vystihnúť podstatu tejto osobnosti. Dvere sa pootvorili, možno nimi vstúpia tí, ktorí podobne ako protagonistka monografie, chcú objavovať tajomstvá umenia...

Elena Ťapajová