ղľáԾ
Petra Nagyová: Margaréta biela
Bratislava: Slovart, 2019
Margaréta biela autorky Petry Nagyovej je príbehom pani Heleny Weinwurmovej, ktorá prežila holokaust aviaceré koncentračné tábory. Kniha zvydavateľstva Slovart síce vyšla na sklonku roka 2019, ale jej posolstvo je prítomné stále. Najmä včase korony.
,,Necítim nenávisť. Každý si nesieme vo svojom príbehu to svoje. Najväčšmi je mi ľúto, keď deti trpia za zlo, ktorého sa dopustili ich rodičia,“ píše sa vprológu, ktorý je vlastne rozprávaním pani Heleny Weinwurmovej otrpkých chvíľach prežitých vkoncentračnom tábore Osvienčim počas druhej svetovej vojny.
,,Rozhodla som sa hovoriť otom, čo som prežila, hoci moje spomienky sú veľmi bolestivé. Sú medzi nami aj takí, ktorí ich vsebe navždy zavreli, lebo onich nemali silu rozprávať,“ pokračuje pani Helena. Jej príbeh je absolútne ľudským, autentickým svedectvom človeka ovšetkých zverstvách, obludnostiach, nechutných detailoch zo života zajatcov v koncentračných táboroch, omalých zrnkách nádeje asilnej túžbe prežiť.
Pani Helena život vtáboroch smrti zázračne zvládla. Trpké spomienky asilná bolesť jej však ostali navždy. Aj počas rokov po vojne, keď si založila vlastnú rodinu,porodila a stala sa matkou dvoch synov, zvykla plakať niekoľko hodín. Do knihy tak vstupujú výpovede dvoch synov pani Heleny Weinwurmovej, Petra aPavla.
,,Jej život sprevádzali nekonečné emócie. Mávala obdobia, keď plakávala veľmi dlho. Niekedy aj tri hodiny vkuse. Celé telo sa jej pritom triaslo. Keď jej bolo najhoršie, veľakrát sa zavrela sama do izby. Išiel znej ten najsrdcervúcejší plač, aký som kedy počul,“ hovorí najmladší syn Pavol.
Spomienky pani Heleny zťažkých vojnových časov a rokovpo nich sú vknihe popretkávané pohľadom Petra aPavla. Kniha ma preto charakter dokumentárneho filmu. Všetci spoločne, obrazne povedané, prekračujú vojnové udalosti aprechádzajú aj ďalšími kľúčovými momentmi vhistórii Slovenska; vpádom okupačných vojsk vroku 1968, udalosťami až do roku 1986, kedy sa bratia rozhodnú odísť za ich starším nevlastným bratom Jozefom do Kanady. To sa im cez bývalú Juhosláviu atábor pre emigrantov, kde stretnú Rumunov či Poliakov, podarí. Smamou ani po emigrácii kontakt nestratia. Píšu si listy. Otri roky neskôr, keď padá železná opona, sa môžu konečne stretnúť. Pani Helena trávi vKanade súvisle niekoľko mesiacov. Túži sa však vrátiť na Slovensko. Má tu svoj život, svoje kamarátky.
Autorka Petra Nagyová ako rozprávač do deja vstupuje až vzávere knihy, po smrti pani Heleny Weinwurmovej. Prichádza do penziónu, na miesto, kde sa rozprávali naposledy. Spomína na spoločne strávené chvíle.
Texty vknihe majú jednoduchý jazyk, ľahko sa čítajú. Publikácia sa tak dá zhltnúť za jeden deň. Za chybičku „štylistickej krásy“ považujem šesťkrát opakujúcu sa spojku „ktorý“ vprvých ôsmich vetách prológu. Takúto chybu by editor mohol vychytať.
Celé jadro textu je bez obrazovej prílohy. Vizuálna stránka afotografie šťastnej rodiny Weinwurmových vkusne lemujú len vnútorné stránky prebalu knihy spolu sreprodukciou listov pani Heleny svojim deťom. Vúvode sú to citáty otom, čo je vživote človeka najdôležitejšie. Vzávere knihy desatoro otom, čo je láska, s venovaním pre vnučku Milotku.
Margaréta biela je návodom na prežitie vťažkých časoch, keď je dôležité vedieť sa uskromniť, takisto ako je nevyhnutné mať okolo seba blízkych, rodinu, priateľov avzájomne si pomáhať.
