ղľáԾ
Vydavateľstvo Slovart 2013
Ak snemýlim, tretí výber z tvorby najmajstrovskejšieho majstra slovenskej poviedky Dušana Dušeka (1946) s názvom Melón sa vždy smeje obsahuje autorove práce z knižiek, ktoré vyšli v rokoch 1975 – 2003 (Oči zrak, Prášky nspanie, Teplomer, Vták njednej nohe), dve knižne nepublikované poviedky, pričom text poviedky áDz첹 z knihy Teplomer svsunul do textov „leporela“ Vták njednej nohe. Vyberať z tucta Dušekových knižiek do novej knižky je však aj tak ťažké, pretože pri neodmysliteľnej kvalite každého publikovaného Dušekovho textu musí zostavovateľ nevyhnutne brať do úvahy napríklad aj frekvenciu opakujúcich smotívov či tém, ako aj posuny v ich sémantike. Zdá sa, že tento výber si vytýčil zcieľ vystihnúť vývinovú kontinuitu štyridsaťročnej stálice nášho literárneho minivesmíru že sa to editorom tejto edície (Zuzana Šeršeňová) do značnej miery podarilo: na čitateľskom stole máme dokument, ktorý svedčí o nevšednom talente, o jeho stálosti, ale rovnako i o jeho nepokojnej vývojaschopnosti.
Výber však s nemenšou reliéfnosťou ukazuje, že hlavným hrdinom Dušekových príbehov je čas: čas letiaci odkiaľsi kamsi inam, čas vrstviaci sa v človeku ako nedobytná hora, čas vracajúci sa v spomienkach ako bumerang schopný zabíjať i oživovať, čas uložený v pamäti ako jediná, avšak neistá istota, čas odnášajúci so sebou farebnosť osudových okamihov. To kvôli nemu Dušek vymyslel toľké sofistikované fígle, vybrúsil toľké lákavé bonmoty, nastavil rafinované pasce nslová, zvuky, farby, aby pred jeho slepým vyčíňaním zachránil hodnotu, ktorá stojí nad všetkými hodnotami – lásku. Všetko, čo je v Dušekovi pekné, tvorivé objavné, akosi samobytne súvisí s časom jeho materializáciou v tvare zabetónovanom slovom. A nejde len o monumentalizáciu Záhoria, Piešťan či Bratislavy, ide rovnako o monumentalizáciu takých neuchopiteľných entít, ako sú cit, poézia alebo fantázia.
Ak kritika chválila Dušeka zpriezračnosť, čistotu tvarovú dokonalosť jeho prozaických textov, všetko toto nájdeme už v poviedkach z knižky Oči zrak (príbehy so Škoricou). Dôležité je, že zo všetkého, na čom spočinú rozprávačove oči o čo zavadí jeho zrak, sstane udalosť. Až táto udalosť generuje magiku, prekračujúcu reálny čas nadobúdajúcu vlastnú časovosť.
Do textov kompozície Prášky nspanie sdostávajú starí ľudia (Adamova manželka Škorica je lekárkou ngeriatrii). K bezstarostnej mladomanželskej láske spridružuje šokujúca staroba ešte šokujúcejšia smrť. Táto zložitosť sprejavila aj tým, že autor zdvojuje hlavných rozprávačov (aspekt Adama Škorice splývajúci do rozprávačského dialógu), bpridáva ďalších (Škoricine pacientky). Akoby tým chcel autor vytvoriť akýsi absolútny text, v ktorom je všetko naraz mimo času. Miniaturizácia motívov tu prebieha bez rámcovania príbehom: vzniká kaleidoskopický obrázok, v ktorom je zatavený čas ako podmienečne prisvojená vlastnosť príbehov. V poviedkach Teplomer Trci-frci do rozprávačského objektívu („Píšem poviedku o nezachytiteľnosti sveta… o jeho mučivej nepostihnuteľnosti“ alebo „Spomínam si nspomínanie“) vstupujú prostredníctvom postáv na scénu širšie kontexty – politika história. Čas už nie je iba časom postáv ich príbehov, ale aj časom más. Hovorí sa tu o J. Špitzerovi, ale nemôže sa obísť holokaust, o R. Slobodovi, ale musí sobjaviť i psycho-sociálne pozadie jeho samovraždy, o nežnej revolúcii 1989, ale akosi to nejde bez vymazávania pamäti zkomunizmu. Adam so Škoricou zrazu ustrnuli medzi minulosťou, ktorá stojí, predsa sa vzďaľuje, medzi budúcnosťou, ktorá tiež stojí, predsa spribližuje.
Preto sa do textov takisto leporelovito-miniaturizovaných príbehov knižky Vták njednej nohe dostalo nielen ešte viac metaforiky medzipríbehovej polemiky, ale aj viac reflexívnosti filozofických alúzií. Akoby autor chcel po poctivom hľadaní strateného času povedať: toto nám zostalo – nie sme to my, ale je to pekné. Také je svedectvo výberu o Dušekovom zápase s časom.
A v posledných dvoch číslach výberu – nových prózach Voda prítomnosti Melón sa vždy smeje – sAdam so Škoricou (prítomnosť) ocitajú možno aj nad časom.
V prvej dialogizujú dvbarytóny Iwan Plavčík alias Ivan Laučík Adam Podoba alias Dušan Dušek za prítomnosti večnej Škorice o otázkach nekonečného kolobehu prírody nadčasovosti mora (Jadran) najmä o tom, že „z rezervoárov je minulá voda vytláčaná vodou prítomnosti“. Druhá, obsahujúca vari najdlhšiu Dušekovu vetu, kde Škorica len-len že nepríde o život kde nebezpečne pribúda stratených vecí, je akousi Adamovou Ódou nradosť, ktorú možno nájsť všade, ak ssprávne nastaví uhol pohľadu. V oboch prípadoch už čas nie je taký rozhodujúci. Alebo už rozhodol.
